Aj dnes sa nad naším mestom prehnala jedna búrka. Nik nebol v tom čase doma a možno i to prispelo k tomu, že sa nám naša Aja zatúlala. Netuším síce, ako k tomu mohlo prísť, no možno ju pustili naši šikovní susedia, s ktorými zdieľame dvor.
Prišla som domov z opekačky a našej Ajky niet. Tak som teda s ocinom sadla na bicykel a hor sa do mesta hľadať ju. Takéto huncútstvo nám už raz vyparatila, vtedy sme ju našťastie našli po 2 hodinách, no teraz bola mimo domu celé poobedie. Všetky miesta, na ktorých sme predpokladali, že asi bude, sme prešli niekoľko krát.
V duchu som sa na ňu veľmi hnevala. Kde potratila všetok ten rozumček? Bolo jej to treba, cez búrku sa vytratiť z pohodlia domovského dvora? Niežeby ju prečkala vo svojej búde!
S otcom sme ju hľadali asi 2 hodiny. Už sa mi nechcelo, už som chcela rezignovať, ale dali sme si ešte jedno kolo po susednej ulici a tam sme na ňu konečne natrafili! Chúďa malé, špinavé a roztrasené sa túlilo pri zaparkovanom aute a mne jej pri pohľade na ňu prišlo tak ľúto, že ma v tom momente všetka zlosť prešla. Bola taká mimo, že nás spočiatku ani nespoznala.
Vzali sme ju teda celí šťastní domov a práve vtedy som pochopila tú radosť, ktorú mohol mať otec, ktorému sa vrátil márnotratný syn. Ale Aja ani napriek tomu nezostala bez trestu, doma ju čakal poriadny kúpeľ. :)
