V jednu príjemnú májovú sobotu v roku 1999:
Teta: Katinka, mohli by ste nám prosím vrátiť valček? Chystám sa Karolovcom napiecť jablčník.
Ja: Ale teta Anežka! Veď maminka vám ho predvčerom vrátila a my sme medzitým náš pokazený nahradili novým.
Na ďalší deň:
Teta: Katarína, vratili by ste nám, prosím valček? Nikde ho neviem nájsť.
Môj oco: Kata, chod s tetou a pohľadaj jej ten valček!
Ja: Teta, pozrite, veď váš valček je presne tu, v kredenci. Sem ste ho museli založiť, keď vám ho mamka vrátila.
Rok 2003:
Teta: Katinka, neviete náhodou, kde by mohol byť náš valček? Myslím, že prednedávnom som vám ho požičala a vy ste nám ho nevrátili!
Pred niekoľkými týždňami:
Ja: Teta Anežka, pozrite sa, máme nové šteniatko! Pozrite, aká je zlatá! Volá sa Kira.
Teta: Naozaj... taká malá, taká zlatá... A ako sa volá?
Ja: Kira
Na ďalší deň:
Ja: Kira, poď sem, Kira, kde si? Tu si moja! No ahoj!
Teta z balkóna: Katinka, akého máte milého psíka, kedy steho priniesli?
Ja: Včera
Teta z balkóna: Naozaj? A ako sa volá?
Ja: Kira
V júli, keď bola vnučka tety Anežky, Monika, na prázdninách u svojich starých rodičov, konkrétne v jeden večer, keď som vchádzala do bytu:
Teta: Poď už domov, moja, je veľa hodín!
Ja: Teta Anežka, ale veď ja idem domov.
Teta: Kto si?
Ja: No Katka, predsa!
Teta: .........aha........ A kde je to dievča?
Ja: Aké dievča? Teta: To, ktoré šlo dnes k vám... moja vnučka... ako sa vlastne volá?
Ja: Monika sa volá a hneď vám ju už pošlem domov!
Práve ste si v skratke prečítali, ako zákerná choroba niekoľko rokov pomaly premáha našu susedu a ja v sebe cítim bolesť a ľútosť nad tým, že jej nemôžeme pomôcť. Proti Alzheimerovej chorobe je, žiaľ, ľudstvo stále bezmocné.
