Čo som dnes našla

Ak bude dnes "Kozamonaut" skúšať tak to nebude bohviečo, pokiaľ dá písomku, tak.., no dajme tomu..., hovorila som si v duchu, keď som cestou do školy prehodnocovala svoje dnešné možnosti. Keď som prišla na hlavnú, všimla som si, akoby dnes v meste niečo nebolo v poriadku. Každodenný ranný ruch sa niekam vytratil, ľudia odetí do čierneho mali hlavy sklonené, boli pomalí, akoby čas prestal pre nich existovať. A ešte k tomu tie smutné tváre. O čo ide?! Opäť mi niečo ušlo? Obhliadala som sa okolo seba, snažila som sa nájsť nejaký oporný bod, vďaka ktorému by som mohla vydedukovať čo spôsobilo tú divnú, mnou v živote nezažitú, pochmúrnu situáciu v meste. Keď už neviem načisto o čo ide, aspoň sa tvárim, že som v obraze, ale teraz to nešlo.Na ľuďoch, ktorých som míňala boli viditeľné stopy po plači. Dokonca aj na mužoch(!). Tak to už moja zvedavosť nevydržala. Zastavila som mladšiu ženu, ktorá mi šla oproti a opýtala som sa jej, prečo je mesto zahalené do toho rúška temnoty a smútku.Bledá tvár ženy sa na mňa otočila a ja som mala možnosť uvidieť pár utrápených červených vyplakaných očí. Chvíľu si obzerala okolie a potom mi tichým hlasom povedala: "Nádej umrela." Odrazu som pocítila zdesenie, smútok a zúfalstvo. Všetka radosť zo života vyprchala. Zahĺbila som sa do svojich myšlienok, sklonila hlavu a pomalým krokom som sa vydala svojou cestou......úryvok z môjho starého slohového zošita, ktorý som dnes našla. ;-)