Miško k nám prišiel na prázdniny a v snahe rozveseliť jeho, po rybačke prahnúcu, dušičku, vzali sme ho na našu priehradu. Kým mu môj brat pripravoval udicu, my sme sa prešli po hrádzi. Prišli sme až k výpusti. Malý lapaj by sa najradšej šiel pozrieť až na koniec mostíka, aby videl aký hlboký je lievik, no radšej som ho zastavila a ukázala mu tabuľku, ktorá to zakazuje.
Aj som dobre spravila, pretože som videla ako sa k nám blíži nejaký postarší pán so zošitmi v ruke. Miša som radšej poslala za bratom s tým, že toto bude isto nejaký zamestnanec vodární, ktorý prišiel odčítať stav vody alebo niečo podobné a asi by nebolo dobré, keby ho prichytil na mostíku.
Miško sa teda pobral a ja som ešte ostala na hrádzi. Kochajúc sa pohľadom na západ slnka, som pozorovala toho pána. Podliezol zábradlie, vyšiel na mostík aj so zošitmi a odrazu ich zahodil do lievika. To moju pozornosť na neho ešte viac upriamilo a keď zliezal z mostíka sám sa mi prihovoril a ja som sa započúvala do jeho smutného monológu:
"Zahodil som zošity, kde som si posledné mesiace zapisoval kde som pil, koľko som pil a koľko utratil. Už som to zahodil za seba, dúfam, že už navždy. Viete, alkoholizmus je strašná choroba. 6 mesiacov som bol na liečení. Sám som sa k tomu odhodlal, lebo som už videl, že je zle. Mal som ženu, poschodový dom, moje obchody mi išli,... Ale kvoli tej sračke som to všetko stratil. Bolo to so mnou už veľmi zlé. A teraz to tak veľmi ľutujem. Žena ma opustila, môj syn - lekár sa za mňa hanbí i mne je zle z toho všetkého... To je také ťažké, veľmi ťažké, dostať sa z tejto špiny, hlavne, keď ma kamaráti volajú na pivečko a ja to musím odmietnuť. A potom sa mi smejú. Ja som na to stále nezabudol. Ale mne je vždy lepšie, keď som opitý! Nič ma vtedy netrápi ani nebolí... Aha, mal som tie zošity radšej tu zapáliť, ešte to z tej vody niekto vytiahne..."
Otočila som sa a na druhej strane hrádze som zbadala plávajúce zošity, ktoré predstavovali unikajúcu a hlavne veľmi ťažkú minulosť pána, ktorý sa mi spovedal zo svojej ťažkej situácie a bolo vidieť, že ho to naozaj veľmi trápi. Prišiel dať definitívnu bodku za jednou etapou svojho života a nik, kto by bol pre neho dôležitý, alebo pre koho by bol on dôležitý, tam v tom momente nebol. Len ja ako bútľavá vŕba som tam načúvala jeho slovám. Úsmevom a jemným potľapkaním po pleci som mu prejavila súcit a popriala veľa šťastia v odolávaní pokušeniam. V tom momente to bolo to jediné čo som mohla pre neho urobiť.
