Sedela som s kamarátom na zastávke niekde v centre mesta. Za sebou sme mali finančne náročný týždeň študenta a peknú prechádzku po hlavnom meste, ešteže sme si kúpili miestenky na cestu domov, aspoň sme tých pár zvyšných koruniek mohli minúť na nejaký obed.
Z mojich myšlienok ma vytrhol mladý chalan, na prvý pohľad vyzerajúci, že mu nič nechýba, no keď nás oslovil bol veľmi pokorný a skromný.
"Môžem sa vás, prosím, niečo opýtať? Neboli by ste takí milí a nedali by ste mi 12 korún? Žijem na ulici, nemám čo jesť. Chýba mi 12 korún, prosím nedali by ste mi ich? Alebo aspoň toľko, koľko ste mi ochotní dať?"
Pozreli sme sa s kamarátom na seba, ja som pri tom otvorila peňaženku a nazrela do nej.... lístok na MHD-čku som mala kúpený a v postate by mi tých pár koruniek nechýbalo, tak som mu dala do rúk 6 korún, kamarát tiež a on sa milo poďakoval.
"Ale nieže ťa niekde uvidím s chľastom v ruke!"
"Nie, ja už na chľast kašlem," sklonil hlavu a pevne zvieral v rukách drobné.
"Ale ja si ťa nájdem!" zahlásila som zo srandy, pretože mi bolo jasné, že toho chlapca už nikdy neuvidím.
On sa nesmelo pousmial, ešte raz poďakoval a zaželal nám veľa šťastia a pekný deň. Milo ma prekvapil jeho prístup.
Medzitým sa dostavil aj náš autobus. Nastúpili sme a prišiel k nám jeden dosť veľký chlapec tmavšej pleti s vakom v ruke. Z neho suverénne vytiahol neodbalenú krabičku Hugo Boss a zahlásil: "Nekúpiš???"
To, že spolu s ním nastúpili aj jeho asi štyria ďalší kamaráti som si nevšimla a mala som takú chuť vyrývať, že mi tento človek prišiel do cesty vhod. Tak som sa ho pýtala asi takýmto štýlom:
"Že čo si ja mám od teba? Kúpiť toto? A povolenie na takýto predaj ty máš?"
Chlapec sa nedal na prvýkrát odrovnať, prehlásil, že má.
"No ukáž mi to povolenie! Chcem ho vidieť!"
Trochu sa pohrabal vo vaku a vystrel predomnou papierik na ktorom boli malé písmená. Vyzeral ako cestovný lístok na vlak.
"Otoč!"
No nebolo to potvrdenie zo záložne? :D
"Toto je pre teba povolenie? Mám ťa udať obchodnej inšpekcií?"
Predavač už zneistel a ja som to ešte viac využila. Síce sa vo veciach, o ktorých som začala hovoriť nevyznám, vedela som, že to nevadí, on sa nevyznal ešte viac.
"Počúvaj ma ty sem! Ty máš mať podľa zákona, ked už veľmi chceš predávať, nejakú búdku, v nej kasu a keď si niečo od teba kúpim máš mi z tej kasy dať bloček! A ty mi ani potvrdenku o zaplatení nevieš dať!"
Tak sa potom tento chlapec stiahol a išiel medzi svojich dobre sa baviacich kamarátov.
Posledné stretnutie zvláštneho druhu nastalo na hlavnej autobusovej stanici, pri čakaní na spoj domov. Podišiel k nám dobre oblečený muž, ale bol dosť roztržitý.
"Šéfkovia, nemáte náhodou 20 korún? Potrebujem len 20 korún.. alebo.... 1 euro. Koľko je jedno euro? Chcem sa dostať domov, prišiel som z väznice zo Španielska, nemám na cestu..."
Ja som na neho nemo a s úžasom pozrela. Odkiaľ to povedal, že prišiel? Očividne asi nemal čas, pretože, keď mu kamarát povedal, že peniaze nemáme, otočil sa a išiel za inými ľuďmi. Keď sa vzďaľoval, zvolala som na neho s ľútosťou v hlase, že naozaj nemáme peniaze. Dala by som mu ich.... chcela by som pri tom počuť jeho príbeh...
Kurnik, že som pri sebe nemala viac peňazí!!!
