Bolo to približne okolo 16-tej hodiny. Kráčala som domov z nákupov, v ušiach som mala slúchatká a hudbu som počúvala dosť hlasno. Aj napriek tomu som začula nejaký krik a rýchlym behom ma predbehli dvaja starší spoluobčania. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť, chodím po ulici vždy zamyslená, no keď pokriky a vreskot neutíchli, prinútilo ma to hudbu vypnúť a obzrieť sa.
Pár metrov za mnou sa začali byť dvaja muži. Jeden z nich už ležal na zemi a snažil sa brániť kopancom. Tí dvaja, čo ma predtým predbehli a utekali preč, sa obrátili a pomaly sa vracali k bojisku.
Neviem, aký je ich problém, neriešim to.
Toto bol aj môj celkový postoj voči tejto situácii. Obraz, ktorý som videla bol pre mňa dosť hrozivý. Premýšľala som, či mám nejakým spôsobom zakročiť, myslela som na to, že zavolám políciu, ale pud mojej vlastnej sebazáchovy bol v tom momente silnejší. Zvrtla som sa, zapla hudbu a pokračovala vo svojej ceste. Dúfala som, že niekto zo starších a v spoločnosti viac rešpektovanejších ľudí, ktorí sa v tom momente na ulici nachádzali tiež, s tým niečo urobí.
Práve tento zážitok ma zaviedol k spomienke spred pár rokov, keď sme sa v škole so psychológom rozprávali na tému násilia na ulici. Pri už vyššie spomenutej otázke mnohí smelo odpovedali, že by skúsili zakročiť, pomôcť obeti, zavolali by políciu, atď. Aj ja som vtedy bola v tej smelej skupinke. To bolo vtedy.
Teraz, zoči-voči takejto udalosti, radšej, ako sa hovorí, odídem preč aj so stiahnutým chvostom, len aby som sa nedostala do maléru aj ja. Áno, priznávam, možno som urobila chybu, možno som mala zakročiť. Ale nespravila som tak, lebo som sa zľakla už len toho, že som niečo také videla a najradšej by som takú spomienku z mojej hlavy ihneď dostala preč.
Myslím si, že nie som jediná. Koľkokrát sa stali aj vážnejšie situácie ako nejaká bitka podgurážených spoluobčanov na ulici. A svedkovia sú, len sa boja ozvať. Boja sa zakročiť, lebo by dopadli možno ešte horšie ako napadnutá obeť.
Asi najbližšie dobre prehodnotím odpovede na otázky tohoto typu a tejto vážnosti. Dúfam len, že ak sa nedajbože stane nejaká nehoda a bude práve na mne či pomôžem alebo nie, neutečiem opäť zbabelo z miesta činu. Totiž, aj na otázku: Ako by si reagoval/a ak by si sa stal/a svedkom dopravnej nehody? som odpovedala smelo.
