Odložila som teda knihu a papiere , ktoré som držala v ruke a cez televíznu obrazovku som sa dostala presne do obdobia, o ktorom som čítala. Akurát som sa, totižto, učila dejepis - konkrétne maturitnú otázku zahrňujúcu obdobie Slovenského štátu a Protektorátu Čiech a Moravy.
Žiaľ, film som videla len od polovice. Otec mi, však, vysvetlil o čo išlo. Pohnutá doba po atentáte na ríšskeho protektora R. Heydricha, plná strachu a život prostých ľudí. Tento film ma upútal od prvého momentu, ako som ho začala sledovať. Študenti v ňom akurát písali maturitnú písomku. Počas nej zatkli troch žiakov (za počmáranie Heydrichovho portrétu v novinách), v ten deň ich aj odsúdili na smrť a popravili.
Po filme som sa pristihla pri tom ako mi tečú slzy. Predstavila som si, ako by som sa asi ja zachovala v podobnom prípade. Veď aj ja som maturantka, pred necelým mesiacom som tiež písala maturitnú písomku a ako v pohode prebehla! Jediné čo ju možno narušilo bol nejaký trápny únik informácií o zadaniach. Čo by som robila ja, keby tí, v deň maturitnej písomky zastrelení, chlapci boli moji spolužiaci? Radšej si to ďalej ani nepredstavujem...
Začala som sa teda zamýšľať nad tým, v akom svete si žijem ja a ako sa mohlo žiť mojim rovesníkom v období 2. svetovej vojny. Ako inak, než zle? Vyšší princíp mi to zobrazil. Naše problémy sa mi proti ich problémom zdajú byť také malicherné a absurdné. Dokáže ma pekne vytočiť, ked sa, napríklad, moji priatelia nahnevajú za úplné maličkosti a robia z komára somára. Neviem, čo by robili, keby mali čeliť, dnes už zrejme neuskutočniteľným, situáciám, ktoré boli kedysi na dennom poriadku.
Ľudia si niekedy nevedia vôbec vážiť to, že žijú tak, ako žijú, aj keď to podľa nich nie je ideálne. Treba sa tešiť z každej maličkosti, ktorú nám deň prinesie, pretože z nich si viete vyčariť úsmev na tvári. Aspoň u mňa to tak funguje ;-)
A hor sa opäť ku poznámkam...
