Noci, po ktorých sa ťažko dýcha

Len tak mimovoľne som si siahla na nos. Keď je mäkký, vraj klamem. V živote som ho tvrdší nemala.

Naozaj sa mi páči, keď je v hlave prázdno. Žiadny smútok, hnev ani šťastie len trochu horúco na zátylku.

Zatiaľ som našla len jeden spôsob ako tento stav dosiahnuť. Chcela by som vedieť, či sa to dá aj chemicky, alebo tú najsilnejšiu chémiu máme v sebe?

Zažila som takých nocí niekoľko, inak a predsa rovnako. Ráno som bola vždy sama. Horký čaj, psychodelická hudba a intenzívny pocit vákua v hlave.

Neviem si predstaviť, či by to zmenila jeho blízkosť.

Dokážeme sa naladiť na pocity človeka? Jedno telo, jedna duša?

Možno ak sa mi budeš pozerať do očí...

Radšej nerozprávam, nejem ani sa nehýbem aj od únavy aj preto, aby som nerozriedila tú atmosféru, zmešaných vôní, chutí a myšlienok.

So zavretými očami koncentrovať sa znovu a znovu na každý okamih.

Schopnosť dokázať čokoľvek.

Milovať sa s hlavou a potom ju stratiť...