Ťahala ma tam zvedavosť (tak ako k nemu). Vývesný štít s kocúrom v čižmách a na výkladoch nápis oznamujúci extra zľavy.
Všimla som si ich ako prvé.
Ale rozum kázal obzrieť si všetky ostatné užitočné (perspektívne) na každodenné nosenie, na nízkych podpätkoch, umiernených strihov a konzervatívnych farieb.
Žiadne z nich neboli moje číslo.
Tieto boli iné jediné a jedinečné.
Musela som si ich obuť. Sadli ako uliate. Na vysokej ihličke dávali pocit výnimočnosti.
Nádherné! Láska na prvý pohľad, dotyk, obutie.
Každá žena je popoluška, kupuje si topánky tak, aby mala pocit, že boli ušité priamo na jej nôžku. Keď sa v obchode postaví pred zrkadlo, predstaví si ako sa na ňu budú pozerať keď sa v nich prejde po ulici.
Vie, že to sú tie pravé. Ako? Jednoducho to vie.
Ako keď ho uvidíte prvý krát, ako keď sa s ním pobozkáte a bruchu máte motýle a v hlave ako po výbuchu.
Výhodou čižmičiek je, že
stačí zaplatiť a sú vaše, už navždy.
nemusíte sa pýtať, budúcnosť a stav určujúce otázky.
nemáte žiadny stres, či ich ešte uvidíte nabudúce. Stačí otvoriť skriňu.
môžete si ich vziať kam chcete, môžete ich ukázať priateľom aj rodine.
nebudete žiarliť, že vám ich vezme nejaká iná.
Ale môžu byť akokoľvek krásne, môžu byť z tej najjemnejšej kože na svete.
Aj keby to boli tie najfantastickejšie kúsky od najvychytenejšieho obuvníka na celom šírom svete a priľahlom okolí. Najväčšiu radosť z nich bude, keď si ich na vás bude mať kto všimnúť. Keď sa budete mať za kým v nich rozbehnúť. (No, rozbehnúť, skôr smiešne precupitať.)
Nikdy nebudú krajšie ako keď s nôžkou teatrálne zalomenom do pravého uhla v nich dostanete ten krúteniesvetazastavujúci bozk od neho.
