Vítam sa doma

Doma ma čakala prázdna chladnička, polomŕtve kvety a plná emailová aj poštová schránka newsletterov, reklamy a spamu. Potešila ma správa, že Michal Walser má nové články (síce depka, ale chutilo mi). 
Ešte stále nemám pocit, že som doma. Uprostred obývačky je nevybalený kufor a mne je jasné, že v pondelok ráno sa mi nebude chcieť vstávať. 
Keďže raňajky som už viac nemala „included“ bolo treba ísť do obchodu. Kúpila som si čerstvé rožky, dvadsať deko šunky a Nový Čas nech viem čo sa deje. Na domácej fronte kľud. Rozbehla sa prvá Česko Slovenská Superstar, prvé chlapčenské semifinálové kolo vyzeralo skôr ako utečenecký láger. Takže sme svetový, s pokojným svedomím môžeme povedať, že patríme do Európy. Podľa toho, čo sa dá zistiť za pár týždňov za hranicami, môžem povedať, že všade sú domy, v ktorých žijú ľudia a rastú tam stromy (niekde aj kaktusy). 

Možno práve preto, že som sa tak veľmi tešila do Španielska zostane mi tá trpká pachuť, z tých všetkých možných nepríjemností, čo sa nám prihodili, o niečo dlhšie. Jedlo a pivo máme definitívne lepšie, či sme krajšie/í komentovať nebudem.
Taliani sú klasici a Švajčiarsko a Lichtenštajnsko jednoducho nesklamalo.

Celkový dojem- rozpačitý, niečo bolo dobré, niečo ako za trest. Domov som sa vrátila s prázdnym zápisníkom, ktorý sa mi dúfam podarí zaplniť retrospektívne. 

Zajtra sa pozvoľna vraciam do bežného stereotypu a rozmýšľam na čo sa budem tešiť.
Na prácu? Na priateľov? Na lásku?

Držte mi palce. Mám pocit, že to budem potrebovať.