Život v púšti som si vždy predstavovala ako drsný a romantický zároveň. Žiadna komercia, žiadne charakter kaziace televízne programy, žiadny smog z automobilovej premávky či veľkomestský stres, ani postavy náhliace sa každý deň do práce, tlačenice v supermarketoch a bitky o akciový tovar. Len piesok, pokoj, veľké slnko putujúce každý deň od obzoru k obzoru a hrdí obyvatelia púšte s vráskami, ktoré im na tvárach rokmi vyryl vietor a životná skúsenosť. Prechádzka pomedzi biedne príbytky v púštnych slumoch moju predstavu trochu prekreslila. Náhle som si uvedomila, aký ťažký a jednotvárny môže taký život byť.
„Tam hore v Kordillerách je možno chudoba,“ delil sa so mnou o postrehy Marek. „Ľudia celý život bojujú so zimou a s nedostatkom, majú však hory a tie im poskytujú obživu. Majú kde zasadiť kukuricu i zemiaky, môžu sa zrána vydať na pastviny s ovcami a lamami, a nie je núdza o pramene s čistou vodou. Ale čo majú títo ľudia v púšti? Celý život strávia medzi štyrmi stenami upletenými z trstiny a jediné, čoho majú dostatok, je piesok.“
Mlčky som prikývla. Čo asi púštni ľudia celé dni robia? Čím sa zamestnávajú, aby im prešiel čas? Narodia sa uprostred piesku, strávia tu celý život a jedného dňa tu i zomrú. My prídeme, aby sme spoznali, a zasa odídeme. Máme možnosť cestovať, vidieť, porovnávať. Väčšina týchto ľudí sa z púšte nikdy nikam nedostane, nikdy nespoznajú, aký rôznorodý je svet.
„Pozdravujem všetkých doma,“ ťukala som o čosi neskôr do klávesnice, štylizujúc mail pre brata. „Tak si predstav, ako to tu v púšti chodí. Už druhý deň nemáme vodu, ale internet tu funguje bezchybne ako švajčiarske hodinky!“
Paradoxná situácia nastala kvôli pokazenému vodnému čerpadlu, ktoré sa našťastie v nasledujúce ráno podarilo opraviť a nádrž sa opäť začala napĺňať životodarnou tekutinou.
„Poďte za mnou, čosi vám ukážem,“ ťahal nás padre Andrzej ku skladom. „Pozrite, toto všetko mi sem posielajú z Európy,“ upriamoval našu pozornosť na mrakodrapy zaprášených škatúľ plných čokoládových tyčiniek, sušienok, múky a strukovín. Dátum spotreby mnohých uskladnených potravín dávno vypršal. „Potrebujem to tu vyprázdniť, lebo keď mi dovezú ďalšie stovky škatúľ, nebudem ich mať kam dať. Dnes popoludní to naši dobrovoľníci všetko naložia do auta a rozdajú v najchudobnejších slumoch. Ak chcete, môžete sa k nim pripojiť.“
Rozdeľovanie humanitárnej pomoci som nikdy predtým nemala možnosť zažiť, bola som teda plná očakávania toho, čo nás čaká.
Po obede v saleziánskom stredisku chlapi šikovne naložili zelený pick-up škatuľami a vrecami až po samý vrch a všetci spoločne sme vyrazili do terénu. Prechádzali sme viacerými slumami, väčšinou sme však narazili iba na ľudoprázdne uličky a opustené príbytky. Kde sa nachádzali ich obyvatelia, nevedno. Napokon sme v jednom zo slumov zazreli skupinku miestnych ľudí. Zastavili sme a pýtali sa na ich prezidenta. Tak sa nazýva hlava slumu.
„Nie je doma,“ odvetil nám ktosi, a tak sme vymysleli náhradné riešenie.
„Priniesli sme vám potraviny, ale musíte zavolať i ostatných obyvateľov slumu. Každý z vás preto hneď teraz pôjde a čo najrýchlejšie privedie troch ďalších ľudí,“ dostali domorodci pokyny.
Netrvalo dlho a priestor okolo auta sa zaplnil ženami, deťmi i niekoľkými mužmi.
„Postavte sa všetci do radu a pokojne čakajte, všetkým sa ujde,“ snažili sa Poliaci zorganizovať narastajúci dav. Ľudia skutočne spočiatku disciplinovane čakali, kým na nich príde rad, ľudský had sa vinul ďaleko za auto. Každý držal v rukách igelitové vrecko či klobúk a vzápätí si odnášal svoj prídel šošovice a múky. Deti naťahovali ufúľané rúčky za čokoládovými tyčinkami. Čakajúci ľudia však boli čoraz netrpezlivejší, začali sa predbiehať, súperiť, až sa napokon doslova strhla bitka o strukoviny, keksy i o prázdne škatule. Dobrovoľníci na korbe auta sa poriadne zapotili v snahe o zvládnutie situácie. Keď bolo všetko rozdané, obyvatelia púšte si spokojne odnášali svoje úlovky do chudobných príbytkov.
My sme mali z celej akcie zmiešané pocity. Humanitárna pomoc je ako minca, ktorá má dve strany. Na jednej z nich je ušľachtilý zámer vytrhnúť púštnych ľudí z biedy, pomôcť im v neľahkej životnej situácii, podeliť sa, zasýtiť hladné detské krky. V teréne sme však jasne videli i tú druhú, odvrátenú stranu mince. Takáto forma pomoci zanecháva i negatívne stopy. Robí nás, bielych cudzincov, pánmi situácie, na ktorých sa domorodci stávajú závislými. Snaha ukoristiť pri rozdávaní čo najviac potravín zrazu mení susedov a priateľov na rivalov, predbiehajúcich sa v dave. Pomoc prúdiaca zo západu navyše často nie je efektívne využitá. Stáva sa, že strediská dostanú veľké množstvá produktov, ktoré nepoznajú alebo nevedia použiť. Zásoby sa potom hromadia v skladoch i dlhé roky po dátume ich spotreby. Chýbajú koordinátori, ktorí by dohliadali na to, aby darované potraviny nevyšli nazmar, a zároveň, aby boli rozdeľované všetkým a spravodlivo. To je však neľahká úloha...
Úryvok je z pripravovanej knižky Misia Peru.
