Predstavme si, ze sme v sudnej sieni, konci sa sudne pojednavanie, sudca teda vynasa zaverecny verdikt. Po tom, ako ho docita sa vsak rozhodne dodat kuzelnu vetu: "proti rozhodnutiu sa nie je mozne odvolat." Stava sa teda pravoplatnym. Na tom by nebolo nic zvlastne, ak by neslo o sud prvej instancie.
Ako si pri takomto povyseneckom rozhodnuti sudcu mozeme byt isti vysokou kredibilitou jeho rozhodnutia, ak zamietol sposoby, ako sa proti tomuto rozhodnutiu odvolat, a teda rozhodnutie sa nemoze podvolit preskumaniu? Ako si mozeme byt isti, ze sudca rozhodol podla svojho najlepsieho 'vedomia a svedomia', a nie tak, ako mu to vyhovuje? Ako nemozno predniest podozrenia voci tomu, ze sudca si nestoji za svojim rozhodnutim, a ze si mysli, ze nebude obhajene, t.j. spravne?
Ak by sa sudca takto rozhodol, nasa prva reakcia by snad bola, ze taketo konanie je v rozpore s principmi a zasadami pravneho statu. To iste sa vsak prave deje v parlamente, prostrednictvom skrateneho legislativneho konania. Ibaze obzalovanymi su vsetci z nas, pretoze rozhodnutie zakonodarcu, rovno k meritu veci, o zmene trestnych kodexov, sa dotyka celej spolocnosti, v ktorej dane zakony nadobudaju svoju platnost a validitu.
Cisla v trestnych kodexoch predsa nie su abstraktne matematicke entity, ale vyjadruju konkretnu hodnotu, urcity konsenzus, ktory je odrazom spolocenskej dohody.
Skratene legislativne konanie sa nemoze a nesmie byt zneuzivane zvlast v takto podstatnych veciach, jeho dovodnost prave spociva v predchadzani svojvole navrhovatela. Aby sa nestal zo zakonodarcu zakonoskodca.
Domnievam sa, ze toto je dokaz opravnenosti podozreni vo vztahu k predkladatelovi novely trestnych paragrafov, ministerstvu spravodlivosti. Treba sa razne postavit proti takemuto konaniu, pretoze obzalovany je kazdy z nas.
