Kedysi, nebolo to dokonca ani veľmi dávno, narodil sa jeden človek-muž.
Nedozvedel som sa o tom veľa, viem len, že to bolo v zime. Fučal studený vietor, stromy sa len tak ohýbali pod jeho rýchlosťou. Narodil sa zdravý a tak, ako roky plynuli, aj on rástol ako z vody. Rodičom prinášal viac radosti ako starostí. Dobre sa učil, no bol veľmi hanblivý. Presunieme sa trošku ďalej v čase.
Človek-muž má 16 rokov. Šiel na hokej so známou partiou.. Predtým však počul jednu pesničku... Pesničku, ktorú všetci jeho kamaráti neznášali, lebo to nebolo to, čo práve letelo. Bola to jedna zo "stariniek" no pre neho sa stala srdcovou záležitosťou. Ak ma pamäť neklame, bola to Vanessa Williams - Save The Best For Last. Boli to práve slová, ktoré ho donútili na chvíľu zastaviť svet, započúvať sa do tónov a popremýšľať nad nimi. V pamäti mu utkveli práve slová z názvu piesne: "Odlož si to najlepšie pre poslednú". Tentokrát to neriešil, predsa len, treba pripomenúť, že sa ponáhľal. Na hokeji sa posadil na svoje obvyklé miesto, za bránkou. Prišiel brat jeho susedy. Že či si môže prísť aj so sestrou a jej spolužiačkou prisadnúť, či to človeku-mužovi nebude vadiť. "Jasné, že nebude! Prisadnite si! Aspoň tu nebudem sám, keď už sa na mňa vykašľali kamaráti.", povedal človek-muž.
Bola to pravda. Nanešťastie. Jeho kamaráti sa na neho doslova vykašľali. Poznali ho len vtedy, keď niečo potrebovali. Inak nie. Tak prišiel jeho sused so sestrou a sestrinou spolužiačkou. Človek-muž pozdravil, slušne počkal, kým mu známi predstavia neznámu, mimochodom veľmi krásnu, slečnu. Jej meno mu ostalo navždy v pamäti. Predsa len, krajšie dievča dovtedy nevidel. V momente, keď sa jej zahľadel do očí pocítil zvláštny pocit. Niečo sa ho zmocnilo, zrazu videl všetko tak krásne. Deň prebehol veľmi rýchlo a keďže sa rýchlo zotmelo, tak ako správny gentleman išiel už známu slečnu odprevadiť domov. Ani on sám nevedel, ako sa dostal domov, ani on sám nevedel, ako sa dokázal zobudiť ráno o pol štvrtej a šiel behať. Nemal rád behanie na dlhé trate. Toto ráno však dokázal behať v jednom kuse pol hodinu a stále mu bolo málo. Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal. V to isté ráno, len o pol hodinu neskôr si prišla zabehať aj slečna z predchádzajúceho dňa. Mal v pláne ísť domov, no ako ju zbadal v bránke, roztriasli sa mu kolená. Zakýval na ňu a ona prišla. Pozreli si do očí a obaja sa začervenali. Rýchlo si vymenili čísla a človek-muž odišiel domov. Počas celého dňa sa ale človek-muž nedokázal na nič sústrediť. Celý celučičký deň ju mal pred očami a v hlave mu zneli slová: "Save the best for last!". Prišiel domov zo školy. Rozmýšľal - zavolať ju von či radšej nie? Čo ak má priateľa? Prišiel na to, že jediný spôsob, ako to zistiť je, spýtať sa. Vzal do rúk mobil a začal písať. Napísal štyri slová a vymazal ich. "Takto to nepôjde. Ja jej asi nezvládnem napísať ani jednu SMSku. To snáď nie je možné..." vzdychol si. Pustil si rádio, bol práve čas, keď chodila jedna z jeho obľúbených hudobných relácií. Hrávali pesničky o láske, pocitoch... Práve začal hrať Exil. Pieseň Kamarát.
"Prečo si tak veľmi krásna, prečo si tak mámivá. Prečo si tak veľmi zvláštna, prečo si tak šantivá... Prečo ja mám takú smolu, prečo som tak zbláznený. Prečo sme tak málo spolu, tak od seba vzdialení. Asi preto, že som taký blázon..." V momente tieto slová prepísal do telefónu a odoslal. Trvalo asi 15 minút, kým prišla odpoveď. Stálo v nej: "Nechcem si robiť zbytočné nádeje, ako mám chápať tú SMS od teba?" Človeku-mužovi poskočilo srdce. Nemá priateľa, keď sa bojí robiť si nádeje.
Ešte v ten deň sa dohodli, že spolu pôjdu von. Ich vzťah tu bližšie rozoberať nebudem. Najprv bol celkom fajn, potom sa v ňom niečo pokazilo. Nikto nevedel čo, ani on nie. Pamätá si jej posledné vystúpenie. Prišiel naň a priniesol jej ružu. Po vystúpení si na človeka-muža našla len malú chvíľku. Stihol jej dať ružu, povedať jej, že je krásna a ospravedlniť sa za všetky chyby, ktoré počas ich krátkeho vzťahu spravil. Úprimne ich ľutoval. No ona mu stihla povedať len to, že medzi nimi je koniec a dala mu poslednú pusu. Týmto sa skončil ich vzťah.
Človek-muž bol z toho zdrvený. Preplakal hádam 3 noci, zrazu všetky farby vybledli a on začal milovať noc. Noc mu prinášala úkryt pred svetom. Svieti len mesiac a hviezdy. Začal milovať dážď a to len preto, že keď vonku pršalo, mohol plakať aj on. Veď keď prší, tak plače každý. Veľmi sa trápil kvôli tomuto vzťahu. Bol to jeho prvý a zároveň v tej chvíli i posledný. Keď raz nikto nebol doma, zobral si ceruzku a napísal svoju prvú báseň. Bola to báseň pre jeho už bývalú priateľku. Tá si ju však ani len neprečítala. Vtedy však počul pár viet, ktoré ho vrátili späť do života. Jednou z nich bola aj táto: "Neplač, keď zapadlo slnko, lebo slzy ti nedovolia uvidieť hviezdy."
Doteraz netuším akým spôsobom sa z toho vylízal, ale ostal opäť šťastným. Čo sa však naučil bolo, že vie písať básne. Ak má pre koho. Takisto zistil, že rany, ktoré si človek spôsobí sám bolia najviac a liečia sa najťažšie. A takisto, že ešte nespoznal pravých priateľov. Povedal si, že už bude dávať pozor na to, aby ľudí neranil, pomohol, ak bude vedieť a môcť a skúsi si nájsť tých ozajstných priateľov.
Presunieme sa opäť z tohto času do budúcnosti v tomto príbehu.
Prišiel jeden decembrový večer. Išiel z tréningu, keď mu zrazu zvoní telefón. Milý hlas pozdraví a hneď vytiahne dôvod, prečo volá: "Čo robíš dnes večer? Nepôjdeš so mnou von?". Človek-muž sa poteší, veď už tak dlho nebol vonku. "Jasné, že pôjdem. Len povedz kam mam prísť a kedy." Dohodli sa. Večer boli spolu vonku. Minimálne 4 hodiny. Rozprávali sa o všetkom možnom. Keď už chceli ísť obaja domov, začal nad ich hlavami praskať ohňostroj. Krásny ohňostroj. Plný farieb. Človek-muž dostal po veľmi dlhej dobe opäť raz pusu. Opäť bol raz šťastný. Plynul čas, prišlo leto.
Prišla jedna nešťastná sobota. Prišiel večer a spolu šli na diskotéku. Pohádali sa.
Ťažko povedať, čia vina to bola. Najskôr vina oboch. Určite. Obaja šli domov spať. V tej chvíli išlo len o jedno. Kto skôr prizná svoju chybu?
Môžete hádať. Bol to človek-muž. Poučený minulosťou, nechcel prísť o niečo, čo miloval. Veľmi miloval. Rozmýšľal ako sa ospravedlniť. Ospravedlnenie nemôže byť obyčajné, ale musí byť úprimné. Sám nevedel, ako sa ospravedlní. Išiel von. Prechádzal sa po meste a hľadal otvorené kvetinárstvo. Sám nevedel prečo. Prišiel k časti mesta, ktorú nepoznal. Pomaly kráčal po ulici, keď zbadal otvorenú bránku a na nej odtrhnutú ceduľku KVETINÁRSTVO. Chytil do ruky kľučku a potlačil. Bránka sa s vrzgotom otvorila. Niečo zacinkalo. Na dome sa otvorili dvere a v nich sa zjavila staršia pani. Vyčarila úsmev a spýtala sa človeka-muža, "Dobrý deň, mladý pán. Ako vám môžem pomôcť?" Človek-muž sa spýtal: "Prosím Vás, máte otvorené? Rád by som kúpil jeden kvet." "Otvorené nemám, ale vidím na Vás, že ten kvet naozaj potrebujete. Poďte za mnou", povedala pani a zišla smerom dolu po schodoch. "Tak, nech sa páči mladý pán. Aký kvet by to mal byť? Ruža, margarétka, tulipán, ľalia..." spýtala sa pani, pričom vymenovala ešte asi osem ďalších kvetín. "Ja, ja, ja", zahabkal sa človek-muž, "ja hľadám špeciálny kvet, myslím, že by to mala byť ruža. Ale zatiaľ ma žiadna tak neoslovila. Žiadna sa na mňa neusmiala." "Ešte sú nejaké na sklade. Isto sa Vám tam nejaká zapáči. Poďte za mnou.", ponúkla pani nášho človeka-muža. Prišli do skladu. Bola to vlastne pivnica, celá krásne prevoňaná kvetmi. V rohu stála váza, kde bola jediná kvetina. Príliš veľká váza na jednu kvetinu. Obrátil sa človek-muž na pani, ktorá len pokrčila plecami. "Myslím, že to je presne tá kvetina, ktorú hľadám. Ak môžem, tak by som si ju rád zobral", povedal človek-muž. Zaplatil a pobral sa preč. Keď vyšiel na ulicu, prezrel si znova svoju ružu.
Stonka rovná ako pravítko, zrezaná do špica. Tŕne neboli naspodu žiadne, ale neskôr sa objavili. Listy boli veľké a zospodu zelené, no pomaly sa červenali až pri kvete boli červené. Kvet mala nádherne veľký krvavo červený. Nikdy nevidel takú ružu. Naozaj bola špeciálna. Pobral sa teda ospravedlniť sa svojej láske.
Prišiel. Ležala v posteli. Sadol si, nadýchol sa a nič. Nemal pripravené žiadne slová. Je ťažké niečo začať, keď nevieme odkiaľ. Pozrel sa láske do očí, pozrel na ružu a začal.
Ja, ty.. Pozri sa na túto ružu. Čo ti to pripomína? Keď som sa teraz nad tým zamyslel, tak mi pripomenula vzťah dvoch ľudí... Najprv sa nepoznajú. Tu, kde sa začína stonka sa ľudia stretnú prvýkrát a možno ešte nepreskočilo nič, možno preskočila iskra, no jedno, čo je jasné je, že sa ďalej stretávajú. Stonka pomaly hrubne a je pevnejšia, takisto ako aj ľudia sú do seba viac a viac zamilovaní. Zrazu si to povedia. To sme práve tu, kde už stonka nie je zrezaná. Ľudia spolu chodia, ľúbia sa čím ďalej, tým viac. Príde prvý list. Zažijú spolu niečo pekné. Aha! Valentín. Sviatok zaľúbených. "Boli sme na romantickej večeri. Vtedy bolo super a potom sme sa prvýkrát držali pred mojimi rodičmi za ruky. Myslel som si, že doma budem mať výsluch hodný policajtov, no jediné, čo mi povedali bolo. Máš krásnu priateľku. Ak ťa aspoň spolovice ľúbi ako vyzerá a je taká dobrá, pevne si ju drž!" Potom prišli prvé tŕne, čo sú vlastne problémy. Napríklad, keď sme sa prvýkrát pohádali kvôli tomu, že som nechcel ísť do školy. To si pamätám. Dnes je to však už za nami. Čím ďalej, tým sme si však bližší a približujeme sa k niečomu nádhernému. Prichádzajú ďalšie tŕne, ďalšie listy, hádky striedajú veci krásne. Čím ďalej, tým viac sa listy zospodu červenajú. Ľudia prežívajú krásne veci viac, krajšie. Keď zrazu, posledný list. Čo to je? Prečo prišiel posledný list? Treba sa rozísť? Už potom nič nepríde? Veď sa tí ľudia milujú, tak čo sa stalo? Je to tak. Ľudia sa milujú. Stále viac a viac. Pravdou však je aj to, že ďalší list nepríde.
Príde kvet. Krvavočervený a nádherný. Dosiahli to! Dosiahli to najkrajšie...
Vtedy sa náš človek-muž pozrel na svoju lásku. Plakala...
No aj tak mu povedala, že je medzi nimi koniec. Že už má iného...
Človek-muž položil ružu vedľa svojej lásky, zdvihol sa a odišiel. Odišiel a už sa nevrátil...
Čas plynul ďalej.. Prešlo pár rokov a stretli sa znova. Tentokrát začalo dievča. Viem, že si pre mňa ten najlepší chalan na celom svete. Keď som si vtedy našla iného, bola to najväčšia hlúposť na celom svete. Ale až teraz som to zistila. Prepáč. Nechcela som ti ublížiť.
Neublížila si. No ja som sa vtedy rozhodol, že na teba nechcem zabudnúť. V tej chvíli by to bolo nemožné. Jediné, čo som za 2 roky dokázal bolo, že som sa bez teba už naučil žiť. Bolo to ľahšie, ako na teba zabudnúť.
