Predstavme si modelovú situáciu (hoci nie vzdialenú bežnej realite). Skončí telesná výchova. Žiaci majú predsa podľa predstáv ministerstva viesť zdravý život. Čomu sa nijako nebránim. Po dobrej hodine intenzívneho tréningu je pochopiteľné, že hladina cukru klesá a môžem upadnúť do hypoglykémie. Po desiatich rokoch s diabetom stále nepríjemné, no nič, čo by pár cukríkov nemohlo vyriešiť. Predpokladajme, že som svoje balenie zabudol, minulo sa, alebo ho zjedli spolužiaci. Skrátka nič sladké nemám. Žiadna tragédia, školský bufet nie je ďaleko...
Teda, za normálnych okolností. Ako zisťujem, bufet prevádzkar zatvoril. Čo by v ňom aj predávali, že? Žiadne sladké pekárenské výrobky, rýchle občerstvenie, sladené nápoje, cukrovinky, zmrzliny a ktoviečo ešte. Ako sa taký bufet má uživiť? Zeleninu žiaci kupovať nebudú, aj keď nič iné na výber nebude. Radšej po škole odbehnú do najbližšieho fast-foodu hneď za rohom. Kto by dokázal so šalátom konkurovať takej lákavej ponuke?
Naspäť k môjmu akútnemu nedostatku cukru. Do rovnakého rýchleho občerstvenia by som mohol odbehnúť aj ja. Ale kdeže, veď vyučovací proces sa ešte neskončil a orlie oko vrátnika zo školy bez povolenia vyučujúceho len tak žiaka nepustí. Zostáva mi obísť spolužiakov a vyžobrať niečo sladké. Snáď niečo majú. Len aby sa náhodou nenakazili vidinou zdravého stravovania školákov. To by si však asi chodili do bufetu kupovať aj tie šaláty, nie cukrovinky za roh. A novela im v tom nezabráni.
Ďakujem, poslanci. Aj moje odumierajúce mozgové bunky vám určite poďakujú. O žiakoch a majiteľoch bufetov ani nehovoriac.
