A keď jazdím dlhšie trasy, vtedy sa mi príjemne premýšľa nad rôznymi vecami. Priznám sa, že zvyčajne rozmýšľam nad inými vecami ako tentoraz, ale v tento deň som sa rozhodol vytesniť spomienky na to, čo sa stalo v Prahe(o tom niekedy neskôr).Prežíval som také spirituálne rozpoloženie, možno práve vďaka tejto skvelej muzike. Začal som si rekapitulovať svoje vzťahy. Nie podrobne, stačilo mi to okrajovo(o tom, že prečo - tiež niekedy neskôr ). A skôr som sa tak zamyslel nad tým, ako my ľudia prežívame svoj život a ako starneme. Ako to berieme.
Dobre, nebudem hovoriť v množnom čísle, ale v jednotnom. Zdá sa mi, že stále len niečo pokúšam, skúšam, neviem sa zmestiť do kože. Že občas mávam pocit, že sa musím vrhnúť do víru extrémov. A že občas sa dostanem na cestu, kedy smerujem za niečím, čo bude mať naozajstný zmysel. A potom to zmizne a stále dookola rovnako. A tak som sa zamyslel nad svadbou a deťmi. Vek na to mám, nie som si však istý, či to zapadá do mojej šablóny momentálneho života. Samozrejme, že raz do toho chomúta vleziem a tiež viem, že to bude celkom dobrovoľne. A tak mi napadlo, či naše životy nie sú len súborom levelov, ktoré postupne zdolávame a na konci v novom na nás čakajú ďalšie(predtým nepoznané) ciele. Lenže raz sa dostaneme do toho posledného levelu. Pre mňa je posledným levelom asi svadba a rodina. Neviem, či je po tom ešte niečo vzrušujúce. Neviem, či sa skončí všetka zábava, alebo sa len naopak začne. Možno vo finále, kde už nikto nebude môcť ovládať moju postavičku na obrazovke pomocou konzol si vychutnám tieto pocity oveľa viac ako tie, ktoré ma sprevádzali počas prechádzania do ostatných levelov. Možno pochopím, že veci boli úplne inak. A na druhej strane si nie som istý, keď prídem nakoniec, či sa budem cítiť naplnený a či nebudem sklamaný, že nie je už nič, kam by som sa mohol v tejto oblasti posunúť.
Lebo to každý pozná. Zaľúbime sa – prvý krát to vyslovíme. Aké vzrušujúce. Zažijeme prvé bozky, prvý sex. Zamilujeme sa. Ešte vzrušujúcejšie. Ďalším levelom je spoločné bývanie. Potom muž požiada ženu o ruku. Je to všetko veselé, prípravy. Potom je svadba a zrazu zvláštny pocit(sú to moje pocity z čisto hypotetických situácií). A potom žena otehotnie. Zase je veselo a potom sa narodí dieťa. Možno dve, tri a tak ďalej. A potom čo? Nuda? Budem doma sedieť v papučiach ako usadnutý otecko, lebo som prešiel level a potom nie je už nič, len vytriezvenie z celkovej napínavosti hry môjho života?
Keď som prišiel do Bratislavy, dal som si umyť auto. Rád v ňom vtedy sedím. Asi som potreboval takúto pseudoočistu. A potom som tieto úvahy pustil dostratena. Prišiel som domov a vybral schránku. Čakala ma zvláštna pošta. Som zvedavý, ako to vyriešim. O tom nabudúce.
