Pravda je taká zrejmá a prostá, že takmer nie je o čom písať. Zopakujme si základné pravdy.
Štát neplatí zo svojho vrecka, ale prerozdeľuje financie vyzbierané od občanov.
Niektoré veci rozhodujú štátny úradníci, resp. iné zložky organizovanej spoločnosti (napr. samosprávy rôzneho stupňa), v prípade, že im občania túto právomoc zverili.
Napriek tomu, že už je jasné, že zástava, pod ktorou kráčajú je falošná, musíme sa hlbšie zamyslieť. Nechceme vyliať z vaničky s vodou i dieťa. Zlá a nepravdivá argumentácia, ešte automaticky neznamená, že dotyčný nemá pravdu.
Zverili sme štátu právomoc rozhodovať o tom, kde máme byť zdravotne poistený? Nie. To ale znamená, že v prípade priznania tohto práva štátu pre časť občanov, práve túto časť ľudí vyhlásime za občanov inej (nižšej) kategórie. Je to prvý krok k obmedzeniu i ďalších práv - napríklad volebného.
Nie som proti teoretickým rozmyslom o povahe práva a jeho naviazanosti na splnenie určitých podmienok - platnie daní, absolvovanie vojenskej služby, obriezky, holohlavosti, belosti kože, dokázateľne čistého pôvodu do tretej generácie.
Ale odtiaľ potiaľ. Máme ústavu, ktorá sa k tomuto bodu vyjadruje jasne. A je smutné a zarážajúce, že si štátny úradník takéto úvahy dovolí.
Mali by sme štátu, ktorý sa v snahe koncentovať moc na seba neštíti úvah o kastovaní občanov, zveriť nejaké ďalšie právomoci? Kameň sa z kopca pohol. Zastavme ho teraz, keď robí malé krôčky. Neskôr to môže vyžadovať veľké obete.
