* * *
Mala som len tri roky, keď ma naši šupli do škôlky. Preplakala som celý deň. Vyšli sme z nového paneláku postaveného v deväťdesiatom treťom, mal moderný výťah s guľatými plochými gombíkmi a na prízemí bezbariérový byt so záhradou. S Dankom sme chodili za ruky do škôlky, občas nás pustili samých. Dnes by sa to nesmelo.
Zaľúbila som sa do Tomáša, ktorý bol na karnevale indián, s veľkým dreveným tomahawkom, ktorého sa báli aj chalani, čo robili karate. Vtedy boli nindža korytnačky, mali namaľované tváre na zeleno a vyzerali skôr ako nepodarené žaby.
Zrazu sme odišli do Ameriky. Ničomu som nerozumela, najbližšie kamarátky boli Rusky a Ukrajinky. Všetci odpovedali učiteľke „jes mém“, tak som to zopakovala. Otec študoval na univerzite a mama pracovala. Pamätám si, že v telefonátoch s našimi odznelo slovo „Mečiar“. Nevedela som, kto to je. Nejaký ujo z televízie.
Nastúpila som do cirkevnej školy. Až v Amerike ma pokrstili, takže v kostole som bola tretíkrát v živote. Ešte som nevedela poriadne čítať, tak som len otvárala ústa. Všetci sa tvárili, že spievajú. Mala som zo školy obavy. Často po mňa prišiel prastarý otec a prastará mama ma čakala s čerstvými rezňami. Pustila som sa do nich ako chalani – bezhlavo a vášnivo.
Začala som pozerať správy. A JAG. Všetko na Markíze. Bola to najlepšia stanica. V škole sme hovorili o tom človeku, čo jazdí na bicykli a presviedča ľudí, že Slovensko potrebuje zmenu. Aj ja som mala rada bicykel, na chalupe som na ňom sedela celé víkendy, raz som si ho premaľovala na ružovo ale po prvom daždi farba zmizla. Z toho pána na bicykli sa stal premiér. A zrazu sme mali ísť do tej únie, teda, Európskej únie. A NATO. A všade bolo – Načo NATO? Asi ľudia veľmi nechceli ísť do NATO. Skoro som zabudla, že sme nešli do Chorvátska na dovolenku, lebo tam bola vojna. Bolo mi to ľúto, bála som sa o všetkých ľudí, u ktorých sme tam bývali.
Postavili Polus. Prvé nákupné centrum v Bratislave. Pred tým som chodila so starou mamou do Prioru na Kamennom námestí. Mali tam skvelú hrubú pizzu, plnú syru a pretlaku. A vždy som si mohla doliať toľko coly, koľko sa mi zachcelo. Pripomenulo mi to Ameriku. A hore bolo hračkárstvo, tam sme vždy išli. Alebo do Dráčika. A inak, hračky tu mali rovnaké až o päť rokov po tom, čo sme sa vrátili z USA!
Všimla som si v telke Mikloša. Vraj fešák! No, mama hovorila, že je múdry. Tak som jej verila. A je pravda, že každé leto chodili ľudia na lepšie a lepšie dovolenky, a stále sme mali lepšie autá, telky, videá, dévedéčka, počítače, mobily... Hanbila som sa za to, že chodíme stále do Chorvátska. Jarka a Lenka boli v Egypte, fotili sa pri pyramídach. Za nimi stáli muži so samopalmi. Asi by som sa bála takej dovolenky.
Rodičia stále kupovali obrazy. Grafiky, samé ženské s nahými prsiami. Brunovský, Gažovič. A tak nebolo na dovolenku v Egypte, Chorvátsko muselo stačiť. Rada som trávila čas s dedom na myjavských kopaniciach, kde mali víkendový dom. Dedo tam mal stovky kníh a spisov, ktoré sa mu nahromadili počas jeho života akademika, ktorý nemohol za komunizmu učiť a publikovať. Bolo to zlé obdobie. Môjho prastarého otca vyhodili zo strany a môj otec kvôli tomu nemohol ísť študovať právo. Tetu väznili dva roky za to, že bola v náboženskej sekte. S dedom sme veľa hovorili o socializme. Lenže väčšina ľudí sa na Slovensku stále nemá lepšie, ako pred tým - to hovorili mnohí. Možno mali pravdu. Ale ja som bola rada, že nikto z rodiny už nie je vo väzení. A že sme mohli ísť do Ameriky, kde otec študoval na univerzite. A že môžeme ísť do Chorvátska na dovolenku bez nejakého povolenia od štátu. A že dedo môže konečne slobodne učiť a písať.
Keď som skončila vysokú školu, dostala som pozvanie od premiéra na obed s ďalšími študentmi. Práve pri príležitosti 17. novembra. Premiér ale najprv hovoril, že si revolúciu nevšimol. Teraz nás pozval hovoriť o školstve. Tak som prišla a vymenovala mu aspoň desať problémov, ktoré majú študenti na Slovensku. A on sa tváril, že rozumie. Ale bolo vidieť, že to nie je jeho priorita, že, vlastne, nerozumie.
Možno som sa mu zapáčila, lebo ma pozval na zahraničnú cestu, bola som súčasťou jeho sprievodu. Všetky kamarátky mi hovorili, že je škaredý. Neviem posúdiť, ako vyzerá. Nie je až taký vysoký. Ale nevyzerá úplne zle. Vie si dať pekný oblek, farebnú kravatu, sekretárka mu zloží vreckovku do náprsného vrecka na obleku. A dá si manžetové gombíky. A mal pekné hodinky, to áno, vyzerali byť poriadne drahé. Ale mala som pocit, že nebol šťastný. Že napriek tomu, čo všetko má, pre neho malé veci v živote už nič neznamenajú. Ponúkol mi pohár koňaku a v hlučnom vládnom špeciáli sme dokončili rozhovor o školstve.
V novembri oslavujem dvadsiate piate narodeniny. Práve boli voľby, v Bratislave bude nový primátor. Predseda parlamentu odstúpil.
Som rada, že môžem slobodne písať a slobodne žiť. Aj vďaka dedovi, ktorý bol vo VPN. Aj vďaka otcovi, ktorý organizoval študentské demonštrácie. Aj vďaka druhému dedovi, ktorý ako predstaviteľ univerzity a režimu dovolil študentom v ’89 diskutovať.
Takže načo bola Nežná revolúcia? Nato, aby sme začali byť zodpovední sami za seba. Máme všetko vo vlastných rukách. A ja som rada, že to tak je.
Vaša Alica (25)
