Skoro ma vyhodili! Už si presne nepamätám, kedy to bolo, ale viem, že vonku fúkalo a pršalo, akoby už slnko nikdy nemalo vyjsť.
Nechceli ma prepustiť kvôli tomu, že svoju prácu flákam (čo bola pravda) alebo že mávam dlhé a časté pauzy (čo bola pravda), ani nie kvôli tomu, že som pokazil tlačiareň a nikomu o tom nepovedal (čo bola pravda). Chceli ma vyhodiť preto, že som podľa nich nebol tímový hráč a prejavoval som malý záujem o prosperitu našej firmy. Asi zo mňa chceli vlastenca v spoločnosti - Spoločenca.
Teraz, keď nad tým premýšľam, tak tú tlačiareň som nepokazil len ja. Pokazili sme ju s Tiborom, keď sme sa na nej pretláčali a ten, kto prehral mal vojsť k šéfke do kancelárie bez trička. Zvláštne bolo, že jej jediný komentár k tomu bol, že s tým znamienkom mám ísť k doktorovi. Ale to som odbočil.
Skoro ma vyhodili a takto to bolo.
Ocitol som sa na zozname na vyhodenie.
Všetci zamestnanci museli vyplniť dotazník o tom, ako vnímajú svoju prácu, vedenie a firmu ako takú. Trvalo to asi pätnásť minút. Tí najvrchnejší neboli spokojní s troma mojimi odpoveďami..
Že ak by ma oslovila konkurenčná firma a ponúkla mi vyšší plat, či by som to, ako prvé oznámil svojmu nadriadenému. Odpovedal som, nie, lebo viem, že ako prvé by som to povedal mamičke.
Ak by niekto na Twitteri verejne ohováral a urážal našu spoločnosť, či by som to komentoval a našu firmu obraňoval. Tiež som napísal, že nie, lebo nemám Twitter.
Posledná otázka bola, či pravidelne nosím oblečenie s firemnou značkou. To som tiež odpovedal nie, lebo s odpustením, nebudem nosiť lacné neforemné a trápne polokošele s nevkusnou nášivkou.
„Chcem, aby ma vyhodili. Kedy ma už vyhodia, nech som slobodný. Každý deň odtiaľto zoberiem hajzlák nech mám, keď budem nezamestnaný,“ toto som vyhlasoval.
No keď si ma zavolali tí najvrchnejší, že mám poobede prísť do ich kancelárie, chytil ma silný záchvat paniky.
Čo budem robiť?
Čo ak sa mi pokazí práčka, auto, ako zaplatím elektrinu?
Na obed som nič nejedol, lebo sa mi stiahol žalúdok. Presne o druhej som zaklopal na dvere a vošiel dnu. Sedeli tam dvaja páni a jedna žena. To bolo asi tretíkrátv živote, čo som ich videl.
Dámy a páni, vo mne sa vzbudila taká hrdosť na našu spoločnosť, že som na ňu začal skladať ódy. Ani básnik by nevedel poskladat toľko pekných slov, ako ja.
Na záver som dodal: „Možno navonok nedávam najavo svoj záujem o prosperitu spoločnosti, ale verte, že mi nič nie je prednejšie,“ chcel som dodať, že by som tu pracoval, aj keby mi neplatili, ale to som si hryzol do jazyka, lebo by to mohli zobrať vážne.
Nevyhodili ma.
Povedali, že ma zachránilo to, že som na otázku, či svojich kolegov beriem ako rodinu, odpovedal áno. Bratranec nám totiž opravoval počítače, keď nešli.
Hneď z kancelárie som sa vrátil do svojej kóje a pracoval som, ako nikdy. A vydržalo mi to presne až do ďalšieho dňa.
Len som nevedel, že ak by nás povedzme napadla nejaká krajina, či by som bránil skôr svoju vlasť alebo firmu.
Asi to zistím, až keď sa to stane.
Práci česť.
