Vonku mrzlo a bolo zamračené. Taký typický štvrtok. Hneď od rána bolo v práci rušno. Len som prišiel k svojmu stolu a už mi Marika hovorí, že s generálnym je niečo zle. Vôbec som na to nereagoval. Bolo mi to jedno a vedel som, že Marika je od prírody dosť klebetná a rada si vymýšľa. Potom ma na to upozornili Fero aj Jožo a povedal som si, že na tom niečo musí byť.
Išiel som si teda overiť, čo sa deje s naším generálnym. Pri jeho kancelárii ma zastavila sekretárka, ktorá mi to všetko vyrozprávala.
„Už od rána každých desať minút vybehne z kancelárie, na dve sekundy sa zastaví a vráti sa späť. Bez toho, že by niečo chcel alebo povedal. V tvári je úplne červený a strašne sa potí. A bez prestávky telefonuje. Počula som aj nejaké výkriky, ale neviem, čo hovoril,“ povedala.
Hneď, ako dohovorila, generálny riaditeľ naozaj vyšiel z kancelárie červený a spotený, na chvíľku zastal a hneď sa vrátil späť.
Prešiel nejaký čas a ľudia začali vymýšľať teórie. Tak napríklad Eva, stážistka, hovorila, že bol u doktora a ten mu diagnostikoval smrteľnú chorobu. Tibor hovoril, že sa tak správa len preto, lebo videl čísla za tento rok a sme vo veľkej strate.
Prišla za mnou Jana a hovorí: „vraj už od rána skartuje všetky dokumenty z minulého roku.“
Na túto teóriu sa chytilo veľa ľudí. Už sa ani nepohybovali v teoretickej rovine. Všetci o tom boli presvedčení a bohorovne vyhlasovali, že nášho riaditeľa vyšetruje Interpol, že ho vyšetruje daňový úrad, že ho vyšetruje NAKA. Mariana sa veľmi bála, lebo jej niekto povedal, že nás všetkých budú vypočúvať a následne budeme vypovedať na súde. Niekto len tak trepol, že možno budeme v televízii, lebo Markíza rada odhaľuje takéto prípady. A práve toho sa Mariana zľakla, lebo keby to vedela, oblečie si čisté pančuchy.
„Neboj sa kamera ťa natočí aj tak len od pása hore,“ upokojil ju Števo.
Odrazu strašná rana. Z riaditeľovej kancelárie. Akoby sa niečo rozbilo. Nikto z nás sa však neodvážil ísť dovnútra. Pán generálny za krátko vyšiel, zobral zo stola svojej sekretárky bonboniéru, ktorú jej dal na meniny a začal všetky čokolády agresívne vyjedať. Následne sa vrátil do svojej kancelárie
„Je to tak! Všetkých nás vyhodia! Ale viete čo? Ja sa nenechám! Ak mám odtiaľto odísť, tak si to vezmem späť,“ kričal Igor a začal brať perá a zošívačky zo všetkých stolov.
„To je somarina. To by nám už povedal. Je to úplne inak. Rozvádza sa s ním žena,“ presviedčala všetkých Betka.
Z kancelárie sa ozval hlasný výkrik a vzápätí reťaz neslušných slov. Generálny opäť vyšiel a všetkým sa ospravedlnil. Sako mal vyzlečené, na košeli vyhrnuté rukávy a kravatu nemal okolo krku. Pod bielou košeľou mu bolo vidieť obrys tielka. Náš riaditeľ meral asi stošesťdesiatpäť centimetrov, vážil tak deväťdesiat kíl a v tvári mal španielske rysy. Bol to nervák, ale toto sme ešte nezažili. Nikto v ten deň nepracoval. Všetci sme stáli pred riaditeľovou kanceláriou a čakali sme, čo bude.
Asi okolo tretej to vzdal. Vyšiel zo svojej skrýše. Mal na sebe sako aj kravatu a okolo úst škvrny od čokolády. Nasadol do auta a išiel domov.
Dlho sme sa k tomuto zážitku nevrátili. Až po niekoľkých týždňoch, možno mesiacoch sme sa dozvedeli, že mu v ten deň ráno milenka oznámila, že mešká (samozrejme nie do roboty ani na pilátes). Tak ju telefonicky navigoval do lekárne po tehotenský test, ako ho má použiť a vysvitlo, že za deväť mesiacov budú na svete malé generálne riaditelčatá. Narodili sa mu dvojičky.
Manželku neopustil. Ani milenku nie. Staral sa o obidve rovnako. Len neviem, či si našiel ďalšiu bokovku. Nás nevyhodili ani nevypočúvali a Mariana bola pokojná, že celé Slovensko neuvidí jej špinavé pančuchy.
Tak, či tak, ľudia nepodceňujte sa! A už vôbec nepodceňujte svoju plodnosť!
