Stolička

Ako nepracovať

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Začal by som kamarátom Martinom. No kamarát je možno silné slovo. Bol to jeden z tých ľudí, čo nikdy nepracovali. Neustále len zábava, vtipy, hluk a podobne. Nikdy som ho nevidel naozaj sedieť pri stole a niečo robiť. Ak nejakým zázrakom vykonával tú činnosť sedenia, hral sa na počítači solitaire. Keď však prišiel vedúci, Martin mal vždy všetko pripravené. Nikdy sa nestalo, že by niečo nemal načas. Párkrát mal veci hotové skôr, ako ho o to poprosili. Všetkým to neuveriteľne liezlo na nervy, no všetci s ním radi trávili čas. Práve preto, že bol zábavný a bez prestávky vymýšľal hovadiny.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Raz za mnou prišiel, naklonil sa nad môj stôl a povedal: „Vieš, ako oplodníš mníšku?... PRETIAHNEŠ JU. Ha, haa, haha, hahahaha,“ začal sa rehotať a všetci, ktorí to počuli sa tiež smiali. Možno sa smiali len na jeho divnom chichote, no účel to splnilo.

Áno Martin, to bolo číslo. Bol pondelok ráno. Asi okolo desiatej. Už sme asi tak hodinu a pol intenzívne pracovali. Teda všetci okrem Martina. Prišiel za mnou, poťukal ma po pleci a mávnutím ruky mi naznačil, nech idem za ním. Doviedol ma na mužské záchody. V ruke držal divne vyzerajúcu plastovú fľašku a v tej druhej ešte divnejší vrchnák. Nasadil ho na fľašu a z vačku vytiahol igelitový sáčok. Ponoril doňho ruku a vytiahol malý hnedý kúsok niečoho divného. Vyzeralo to ako kúsok korku.

Skryť Vypnúť reklamu

„Mozambický haš,“ povedal nadšene.

Na vrch fľaše nasadil vrchnák s niečím ako cucadlo, kúsok korku dal k boku fľaše, kde bolo umiestnené nejaké zariadenie a zapálil ho. Dlho ťahal dym z fľaše a ešte dlhšie ho držal v sebe. Potom to vypustil. Boli sme zavretí v jednej kabínke na mužských záchodoch. Strčil mi do rúk fľašku, bola to Magnesia, a povedal: „teraz ty. Vdýchni to, akoby si fajčil vodnú fajku a drž to v sebe.“

Šlukol som tu vec najlepšie, ako som vedel a asi po stotine sekundy som mal pocit, akoby mi niekto dával frčky do pľúc. Rozkašľal som sa, ale tak, že som nevedel prestať. Zopakovali sme to.

Skryť Vypnúť reklamu

Vôbec nič mi to nerobilo. Asi ho oklamali, lebo som mal rovnaký pocit, ako pred hodinou. To až do chvíle, kým som si sadol na svoju stoličku. Akoby odrazu nič neexistovalo. Splynul som s tou stoličkou. Bol som tá stolička. Mohol som sa hýbať, ale nechcel som, prišlo mi to zbytočné. Bezprízorne som sa držal môjho pracovného stolu a  pozeral som sa na pavúčika, ako si tká sieť medzi šanónom rok 2020 a stenou na stole, ktorá ma oddeľovala od ďalšieho pracovníka. Sledoval som toho článkonožca asi hodinu a bolo to úžasné. Pastva pre oči. Tie pohyby, tá koordinácia. Všetko také elegantné, ladné a dokonalé. Úplná symfónia pohybu, s cieľom najesť sa.

Skryť Vypnúť reklamu

Pozrel som sa na Martina a začal som sa smiať. Nekontrolovateľne a nahlas. Martin ku mne prišiel, nahol sa nad môj stôl a začal sa smiať tiež. Chcel som mu niečo povedať, no pri myšlienke na to, ako mu niečo hovorím, som sa rozosmial ešte viac. Smial som sa vkuse. Nad všetkým. Každá jedna vec bola absurdne smiešna.

Ešte jeden fakt som zabudol zmieniť. Môj šéf ma neznášal. Ani ja som ho nemal veľmi v láske, no bol to môj šéf a tak som to musel znášať. Často sme sa hádali a ja som veľmi rád odvrával, ako taký pubertiak.

V mojom endorfínovom rozpoložení za mnou prišiel tento mnou nenávidený šéf.

„Čo sa smejete?!,“ prskal, no ja som nevládal odpovedať, ba čo viac mocnejšie som sa rozosmial.

„Ste normálny?! Máte to hotové? Už nemáte veľa času.“

„Pane, ale veď ja som len stolička,“ to boli jediné slová, na ktoré som sa zmohol.

„Somariny to vám ide. Na to ste dobrý. Ak do večera nebudem mať tú vec v maile, môžete si hľadať nové miesto!“

„Nebojte sa. Pre stoličku sa vždy nájde miesto,“ a rozrehotal som sa ešte viac. Zase som sa vrátil k pavúkovi. Už to mal skoro hotové a tak som si povedal, že aj ja som tu vlastne hotový a bez akýchkoľvek zmien, ktoré odo mňa šéf vyžadoval, som súbor odoslal.

Tak a to bol môj deň v práci s Martinom. Bol rovnako zbytočný, ako všetky ostatné, no bol omnoho zábavnejší. A dobrá správa, nevyhodili ma. Na konci toho dňa sme si zašli s Martinom na večeru. Od vedľajšieho stola sa postavila žena. Celkom sympatická. Prišla k nám ukázala na prázdnu stoličku a spýtala sa: „je táto stolička voľná?“

Prezrel som si ju a hlasno som  odpovedal: „JE!“

Adam Sedláček

Adam Sedláček

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  21x

Čo všetko sa môže stať v robote ak usilovne nepracujete? Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu