"Tak mladý pán čo to dnes bude? Kurací rezeň, alebo bravčový?" Pýtala sa predavačka spoya pultu kolegu v predu. Nečudo, chodili sme tam skoro denne.
"Pol na pol."
"Takže z každého jeden?"
"Áno."
"Šalát?"
"Zemiakový, s majonézou poprosím." Podával jej peniaze.
"102 Sk, ďakujem. Ďalší, nech sa páči čo to bude?" Postupne sme si všetci vybrali obed a zaplatili. Kolega, ktorý si objednával ako prvý, medzičasom našiel voľné miesto pri stole kde sme sa mohli spolu usadit. Pustili sme sa do jedla a popri ňom sme začali debatovať o veciach čo v práci i mimo nej. Načo Ernets /pôvodom z USA, San Francisko/ zahlásil.
"Predstavte si, to je hrozné, chcel som dnes robiť na večeru doma si svoju obľúbenú pizzu, ale nemôžem TU /na SVK/ nájsť ten syr čo ide na vrch."
"Akože nemôžeš?" Opýtala som sa ho.
"No jednoducho ho tu v obchodoch nemáte..." To už bol zvedavý i kolega.
"Akože nemáme? Však je tu toľko obchodov a hypermarketov... "
"Prešiel som všetky, nikde nebol..." Kolegu to neodradilo.
"Tak použi iný. Je veľa druhov a nieje problém si vybrať."
"Nemôžem... Nechápem prečo ho tu nemáte, u nás doma je to úplne bežný syr..." To už som mu chcela povedať nahnevane, že nech sa teda vráti domov odkial prišiel a prestane nám tu večne na niečo frflat. Keď sa ozval kolega Santiago /pôvodom z Kolumbie/ a zahlásil.
"Hmmm, Ernest ty máš ale problémy... U nás doma máme len 2 druhy syra, z toho som v počas svojho pobytu a života doma videl a ochutnal iba jeden. Ten druhý ani neviem ako vyzerá."
Po jeho prehlásení sa naše oči upreli na Santiaga, usmiali sme sa nanho, potom na Ernesta a pokračovali sme ďalej v bezvyznamnou debatou o našich láskach neláskavých.
