Ako si mohol...

AKO SI MOHOL... Keď som bola šteniatko, zabávala som ťasvojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriekmnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sastala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnouprstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždyodpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu. Moja výchova kčistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený,ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v postelik tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôžebyť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute,zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie jedobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domovna sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariérea viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na tebatrpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy somti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov atešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval. Ona, teraz tvoja žena, nie je"psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jejprejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju. Bola som šťastná, pretože ty sibol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou.Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale tya ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu časuvyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stalasom sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou.Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchalimi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som tovšetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - akeby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ichpostelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuktvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či mášpsa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. Vposledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému. Už nie som"tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky namňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budetesťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správnerozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jedinárodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku.Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal:"Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali tibolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s"papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z môjho obojku, keďkričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja sommala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti,o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutímpo hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojoka vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden ajja. Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkomvedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov.Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulkutoľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme,ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila aponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc,že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo somdúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni.Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantenímšťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som donajvzdialenejšieho kúta a čakala som. Začula som jej kroky, keď pre mňa prišlana konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenejmiestnosti. Veľmi tichá miestnosť. Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom apovedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, alemiešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to užmám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží,a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahlaprednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, akosom teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojejžily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalosom si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako simohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi totak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej prácazabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať anizanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, takodlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa jusnažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?"nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba sommyslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom životepreukázal takú vernosť.