...ten pocit bezmocnosti, strachu, čiernych farieb...môj život??To má byť to úžasné vykročenie do dospelosti?? Snívala som o tom už akodieťa..Keď raz budem veľká, budem rozhodovať o sebe sama, nik ma užnebude brať ako menejcenné dieťa.. A teraz? Menejcenný dospelý?Možnosti sa mi čím ďalej, tým viac otvárali, no ruky zostali zviazané...
Strach, to slovo, ktoré sa nedá vysvetliť, ten pocit hlbokejúzkosti, ktorá otriasa celým vašim telom, nik vás nechápe, nik nedokážepomôcť, len pocit ubíjajúcej bezmocnosti vás kliesni ako zajatec...Alečí zajatec?? Zajatec lásky, či dôvery?
Ťahajú vás ku dnu, chcete savyslobodiť, no nejde to...klesáte čoraz hlbšie, ruky pevne zviazané,akékoľvek vyslobodenie je nemožné...neviete ako, kedy a kam... ahlavne, dokedy...Dokedy to všetko potrvá a či sa to raz skončí...ó áno, skončí,len či tým koncom nebude tieň..naveky, bez možného návratu... Nie, tosa nesmie stať, nesmie sa to takto skončiť, to som sinezaslúžila..Alebo žeby ano?
Kalkulujem, premýšľam..Minulosť plná zloby, nenávisti,hriechu...ale aj lásky, smiechu, pochopenia...no váhy nie sú vyrovnanéa musím pykať...
No nie som sama, ste tu aj vy, moji drahí...je krásne veriť, toviem...ale komu? Je počuť len prázdne volanie do ticha...ruky sú stálezviazané... Je to len pár slov, ktoré tak veľa obsahujú....môcť takniekomu skutočne veriť, bez toho slova ALE..čo ak ma zase sklamú aprečo? Odpoveď počujem: ľudia sú takí..Nie nie, ľudia nie sú takí,chceli byť takí, každý rozhoduje o svojom charaktere, no nie vždy môžeo svojom živote, pretože rana prišla rýchlo a nečakane a spustošilavšetko ako víchor ženúci sa záhradou...
Čo však ostáva?? Oči pre plač,alebo zmieriť sa s tým? Bojovať? nie, nedá sa...ruky sú stále zviazané.Zostali len sny, ktoré sa nedajú premeniť na skutočnosť. Hm, vrajvšetko sa dá, keď sa chce..No je to pravda? Hlúposť, keby sa všetkodalo, asi je menej trápenia v živote každého z nás...
