Ráno sme sa zobudili do krásneho počasia. Slniečko svietilo, všetci okrem mňa do ružova vyspinkaní, pretože ja šikulka som večer vypila dve kávy a skoro do rána pozerala ako veverička do stropu. Ale jedna káva to zvládla aspoň tak, že som bola schopná oči rozlepiť. Sestra už bola pomaly upravená a tešila sa na ten svoj veľký deň, keď tu zrazu bolo začuť hrmenie a obloha sa zatiahla čiernymi mrakmi. trošku nám sklesla nálada, ale išli sme autom, takže nezmokneme. Sestra išl askôr do školy, veď bolo treba sa naučiť aj nástup, príchod a pod.
My sme išli asi hodinu po nej, okolo jedenástej, pretože o 12.00 začínal celý ceremoniál. Náš šofér nám však po chvíle cesty akoby nič oznámil, že nemá dostatok benzínu, tak bolo potrebné ísť zaparkovať.. Naviedli sme ho k jedenej benzínke, ktorá však už bola zrušená, tak sme pokračovali ďalej v ceste v nádeji, že cestou zo Serede do Nitry natrafíme na benzínovú pumpu. Samozrejme, že sme natrafili hneď pri obci Báb a doplnili sme si všetci palivo. Spokojní sme ďalej pokračovali v ceste, kde nás zase stopla prerábka rýchlostnej cesty, čiže sme mohli pokračovať iba v dvoch pruhoch, čo nás riadne zabrzdilo. Keď sme sa už konečne vymotali v Nitre a blížili sa k hlavnej Budove Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, nebolo miesto na parkovanie, preto sme sa rozhodli zaparkovať inde, no keďze už bolo pomerne málo času, bolo nutné cúvať rovno na hlavnej ceste, rýchlo sme len vyskočili z auta a krížom cez hlavnú cestu sme sa snažili dostať na druhú stranu.
Keď sa nám už konečne podarilo dostať do budovy, celý udychčaní sme vleteli do promočnej auly a o pár sekúnd už bolo počuť hudbu a príchod študentov. Celý promočný akt prebehol bez väčších problémov, až na nášho starkého, ktorý po tom, ako sestru slávnostne promovali, na nás skríkol, či už môžme ísť domov. Bolo jasné, že sme nemohli, no nakoniec to tam ešte vydržal.
Keď sme už vyšli von z auly, rozhodli sme sa ísť sa fotiť. Mali sme požičaný digitálny fotoaparát, s ktorým sme však nevedeli dobre narábať, a tak sa nám fotky nedarilo urobiť. hm, veď toľko anglických slov na jednej kope, kto by tomu rozumel, keď ja dieťa ruskej a nemeckej školy jazyka. Zavolala som teda majiteľke fotoaparátu, ako s ním treba narábať, čo som sa mohla spýtať už pri jeho preberaní, no vtedy mi to ani na um nezišlo.
Po úspešnom nafotení snímok sme sa celý vyhladovaní pobrali do reštaurácie, kde sme si užili skvelé čínske jedlo opäť nafotili nejaké tie fotečky, veď celá reštaurácia bola zdobená čínskymi motívmi, ktoré vyzerali aj na fotkách dobre. Starká ešte nezabudla podotknúť, že ju tlačia topánky a potrebuje sa prezuť. Čo už, starkí sú raz takí.
S plným bruškom sme sa pomaly vybrali na autobusovú stanicu, keďže náš šofér musel ísť medzičasom do práce. Prišli sme teda trošku opršaní na zastávku a o chvíľu nám išiel autobus, čo hlavne mňa veľmi potešilo, pretože topánky už začali byť nepohodlné aj mne. Nasadli sme a vyštartovali na cestu domov. Konečne si oddýchnem. Na rýchlostnej ceste R1 však zrazu autobus zastavil. Z rádia sme počuli iba správy z ciest, že sa tam stala nehoda, kde sa zrazili dve nákladné autá s osobným. Zdržanie bolo spočiatku len 15 minút, neskôr sa predlžovala a miesto tridsať minútovej cesty nás čakala vyše hodinová cesta z Nitry do Serede. Domov sme prišli až na večer, unavení akoby sme vykonávali fyzicky náročnú prácu. Ja som bola rada, že sa konečne môžem vyzuť z vysokých ihličiek a doteraz pevne verím, že čoskoro budem môcť normálne chodiť a nie ako teraz, ako cikajúci kovboj:)
