Bolo sparné leto..Otvorila oči a zbadala svoju mamu vo dverách izby,ako zatvára dvere. Hneď jej bolo jasné, že sa niečo deje, no nechápalapresne čo.Aj keď to tušila, no bála sa to vysloviť, akoby sa týmsnažila zaprieť všetko, čo by sa mohlo stať. Spýtala sa mamy, čo sadeje. Tá jej len vyplašene povedala, nech sa ničoho nebojí, nie je tojej starosť a nech spí pokojne ďalej.Nechcela tomu veriť, lebo už zdiaľky začula krik a plač, ktorý sa jej vnáral a do uší tak hlboko, žeho bude počuť navždy a už sa ho nikdy nezbaví..
Vtom sa otvorili dvere na izbe a dnu vošli dvajaurastení chlapi, ktorí len stroho oznámili, nech vstanú, pobalia sipotrebné veci a nech odídu. Jej sestra ležiaca na posteli pod oknom ničnevedela, nič netušila, nič nechápala..Ona to už však dávno tušila,myslela si to a vedela, že raz sa to stane, muselo stať... Rezonovali vnej mnohé výčitky, prečo práve im sa to muselo stať, prečo je život taknespravodlivý a berie im základné hodnoty...A hlavne ako nemý výkričníktu stála otázka: Prečo to Boh dopustil. Keby existoval, toto by sanikdy nestalo...
Vstáva z postele, má na sebe iba ľahkú košieľku apred tými chlapmi si pripadá ako nahá. Mama sa snaží ešte zachrániťsituáciu a prosí tých chlapov, čo tak nevľúdne vtrhli do pokojnéholetného rána, aby počkali. Aspoň do pondelka...No sú nekompromisní..Onazatiaľ uteká do ďalšej izby a volá tomu, ktorému pár dni dozaduublížila. On je však pri nej a sľúbi, že príde. Nenechá ju v tej ťažkejchvíli samu. V tej chvíli, keď tak potrebuje mať pri sebe osobu, ktorejtak verí...
Balí si pár veci. Vnútro jej trhá na malé kúsočky aničí všetko, čomu doposiaľ verila, nerozmýšľa, len cez hustý závoj sĺzsi vkladá do malého ruksačika v tvare havinka iba jej srdcu blízkeveci. Sviečku od svojho milého, pápežské vlajky, káblik od počítača, ajkeď nevie prečo. Nedokáže v tej chvíli rozmýšľať, inštinktívne berie sosebou veci, ktoré sú jej z nejakých príčin blízke..Prichádza on a spolus ostatnými jej pomáha baliť veci, ktoré im vezmú, aby sa úplnenezničili. Oči sú suché, už nedokážu plakať...
Auto im odnáša všetky veci, zámka na byte savymieňa, dvere sa pečatia, pozerá sa na to všetko a pomaly s celourodinou a s jej milým opúšťajú sídlisko, byt, kde prežila kus života.Necháva tam 20 rokov života, svoje spomienky dobré , či zlé aodchádza...
Ale kam? Rezonuje otázka v hlavách všetkých. Jejblízki sú na dne a ona nevie, ako im má pomôcť. Z posledných síl, ktoréaj ona má, sa snaží vlievať istotu do ich prázdnych duší, musia jesť.Síce stratili domov, no nestratili ešte seba..Sedia v parku na lavičketeraz už ako skutoční bezdomovci a rozmýšľajú, kam na noc schýliťhlavu..Nevedia, kam ísť, volajú známym, no nikto ich nechce, všetcimajú zrazu veľa iných problémov...
Ona odchádza ku kamarátke, no len na pár dní, mamaso sestrou zostanú zatiaľ v penzióne a starkí odchádzajú k jednejbabičke, ktorá ich na pár nocí prichýli a ku ktorej napokon idú všetcipo štyroch dňoch, no odkiaľ musia po pár dňoch znovu odísť...
Útočisko im zatiaľ poskytuje starý rozsypaný byt bezelektriky, bez nábytku, krčia sa na chladnej zemi ako zatúlanévystrašené zvieratká, nemajú čo jesť, nemajú si čo obliecť, síl ječoraz menej a Ona vie, že ak sa niečo nezmení, dlhšie to užnevydrží..Nevládze plakať, dýchať, slnko v jej živote zapadlo a chcebyť len sama.. Len čakať, aj keď nevie na čo. Ona, ktorá doposiaľ bolavšetkým oporou, prestáva vládať, už ani On jej nedokáže dať silu aoznamuje jej, že tiež nevládze a bude sa snažiť s ňou čo najmenejstretávať, lebo je toho naň priveľa. Mlčí, pozerá mu do očí a nechápe.Prečo práve teraz, keď ho tak veľmi potrebuje. Zrazu začne kričať,kliať, nenávidí ho... Zrazu je medzi nimi obrovská priepať, ktorá sa užnikdy nezacelí...
Po dvoch mesiacoch musia starý dom opustiť, ide sabúrať a opäť zostáva vo vzduchu visieť otázka, kam pôjdu. Nevedia,netušia, ona už necíti ani strach, necíti nič... Je len plná bolesti...
Vie, že nemá domov ani ho už možno nikdy mať nebude. Možno..nevie...Ostáva sama, v tej chvíli si pripadá taká zbytočná a nezmyselná precelý tento svet. Viečka má opuchnuté, tvár bledú, oči ako prázdnestudne, v ktorých už nie je ani nádej.... Čo s nami bude?? Len to jeotázka, ktorá jej už víri v hlave doposiaľ od toho nešťastného 22. júla2005.
