...dve čiarky. Ešte raz som sa pozrela na monitor môjho počítača aneverila som, že je to pravda. Ešte raz sa pýtam, či je to pravda aznovu mi napíše, že sú tam dve čiarky. Chytá ju panika a ja neviemnájsť tie správne slová, ako ju upokojiť. Sama neviem, či ju chápem ači som dobrá kamarátka, keď neviem, čo mám poradiť...
Vytrhne ma z mojich myšlienok a oznamuje, že si ideurobiť pre istotu ešte jeden test, možno sa ten prvý mýlil, alebo onaurobila nejakú chybu, alebo...je skutočne tehotná. Necce o tom anipočuť, má predsa ešte školu, chodí na vysokú a dieťa by bolo pre ňu ibanežiadanou prekážkou. Nechce ani len pripustiť, že by to mohla byťpravda a ak hej, musí sa "toho" čo najrýchlejšie zbaviť, nech už skončítáto nočná mora, ktorá ju máta niekoľko dní... Kde sa zrazu podelavšetka zodpovednosť?
Opäť sa vráti s tým istým výsledkom. Chytá ju panika, je zúfalá, akobyto bola najväčšia tragédia sveta a pýta sa ma, čo má robiť. Žiaľ, vtomto nenatrafila na správnu osobu, nemôžem jej povedať, čo chce počuť,napriek tomu jej vravím, ako to cítim ja . Nedokážem zabiť...Chápe ma,ospravedlňuje sa mi, že ona to dieťa dokáže len nenávidieť, hnusí sajej, nechce ho a musí sa ho zbaviť čo najskôr...
Je piatok, čiže posledný deň školy v tomtýždni..Lúčime sa a prajem jej veľa šťastia.. Vravím jej, nech si toešte všetko rozmyslí, veď dieťa je dar Boží, má priateľa, ktorý jumiluje, chce si ju vziať a bude pri nej, nech sa čo chce stane..Objímema a povie, že aj keď jej to možno nikdy nebude odpustené, napriek tomuto dieťa nemôže ani vystáť. Zaráža ma, ako tak kruto môže vravieť o tomnenarodenom dieťatku, veď koľko párov si želá mať deti a nemôže...Jenekompromisná, nič a nikto ju nedokáže presvedčiť, že to raz môžeľutovať...
Celý víkend nad ňou premýšľam, snažím sa ju pochopiť, čo ju k tomuviedlo, no snažím sa aspoň akceptovať, že je to jej rozhodnutie.Priebežne ma informuje, čo sa deje. Vraj prišla v minute dvanástej,videla to dieťa, ako sa hýbe... No ani to ju nepresvedčilo, iba jejpriateľa, ktorý ju ešte naliehavejšie prosí, nech to nerobí, on sa odieťa postará aj sám... Nič však nepomáha, je pevne rozhodnutá.Podstupuje zákrok bezu najmenších výčitiek svedomia. Nedbá už na nič anikoho...
V stredu sa znovu stretávame. Hneď zdiaľky mi zamáva, ja jej pozdravopätujem a spytujem sa, čo sa stalo.. S úľavou v hlase mi oznamuje, žeuž je po všetkom, už je znovu sama, nič v nej neparazituje, ako sa samavyjadruje. Už má konečne po tej hroznej nočnej more...A chce lenzabudnúť, že ju čosi také vôbec niekedy stretlo a urobí všetko pre to,aby sa to už nikdy nezopakovalo... Nikdy...Ona zabúda, no ja to asinedokážem.Bolo by to dievčatko? Chlapček? Ktovie, čím všetkým mohlobyť, neuvidí už nikto jeho prvý krôčik, prvé slovo, prvú cestu doškoly...Už nikdy viac...
O týždeň na to mi oznamuje, že sa chcú s priateľom vziať...a adoptovať si dieťa.
