Bergson sa snaží ukázať dva hlavné prúdy nazerania na morálne princípy. Poslušnosť voči spoločnosti a morálnym pravidlám, ktoré so životom v spoločnosti bezprostredne súvisia, je vykonávaná subjektom podvedome, no na druhej strane, často sa dostane jednotlivec do situácie, v ktorej si uvedomuje pôsobenie pravidiel. Môže to vnímať ako obmedzenie slobody, dokonca obmedzenie vôle vlastného konania. V druhom prípade ide o chápanie morálky ako naplňovanie vzoru. Táto morálka je vyvolaná emóciami, ktoré nie sú jedincovi vnútené ako pravidlo v spoločenskej morálke záväzku, ale morálny subjekt ich prijíma, lebo ho prirodzene priťahujú a má z ich konania radosť. Je v prípade morálky povinnosti vôbec možné, aby subjekt konal z rozhodnutia slobodnej vôle? V akých situáciách dochádza k chápaniu morálneho záväzku ako nepriateľskému panovačnému pravidlu? Je morálka iba súbor záväzkov, pravidiel a noriem, ktoré sú pevne stanovené a nemeniteľné? Alebo má čo dočinenia aj s pocitmi, emóciami a inteligenciou. Týmito problémami Bergson prechádza a snaží sa čo možno najdôslednejšie dopátrať systematicky k odpovediam.
Najskôr hovorí o morálnom záväzku, ktorý človek koná prirodzene bez pozastavenia nad tým, že nekoná z vlastnej vôle, ale na základe niečoho, čo už bolo dané pred ním. Zamyslime sa, prečo sme vlastne poslušný voči týmto morálnym pravidlám. Je zrejmé, že každý chce spoločnosť usporiadanú, lebo dôsledkom neusporiadanej spoločnosti sa horší aj celkové pohodlie kvalita života jednotlivca. Usporiadaná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej prevláda disciplína a túto disciplínu udržiava morálka. Ako je ale možné, že záväzky, ktoré pramenia z morálky sú tak prirodzene akceptované? Na zodpovedanie tejto otázky Bergson použije predstavu detstva, v ktorom by nás neriadili žiadne príkazy a zákazy rodičov. Tak, ako dieťa vidí vo svojich rodičoch prirodzenú autoritu a poslúcha ich zákazy, tak si aj jednotlivec v spoločnosti prirodzene na poslušnosť zvykne a berie ich rovnako samozrejme ako nutnosť v dielach prírody. „Jestliže fyzikální zákon, když dosáhne určité míry obecnosti, dostáva v naši obraznosti podobu příkazu, pak imperativ, který se obrací ke všem, se nám naopak začíná jevit jako přírodní zákon.“ [12] To znamená, že je ovplyvnená aj naša vôľa. Môžeme sa pýtať, či je ovplyvňovaná správne. No tu treba k otázke dodať podotázku: vzhľadom na dobro ako také alebo vzhľadom na poriadok v spoločnosti? Človek pod tlakom spoločnosti, v ktorom žije a pestuje svoje názory, nedokáže vidieť skutočné dobro a rozoznať ho od poslušnosti. Poslušnosť a dobro predsa neznamená a nikdy neznamenali to isté. Ide o dva odlišné pojmy s odlišným významom a v spoločnosti často dochádza nesprávne k ich stotožňovaniu. Napriek tomu, že spoločnosť je tvorená slobodnými jedincami, je ich sloboda vlastne obmedzená na morálku, ktorá v spoločnosti rezonuje. Problém v rozlišovania dobrého a zlého ako samého o sebe sa odzrkadľuje potom aj na uvažovaní jednotlivca, jeho postoji voči druhým a to často vedie k pokrytectvu. „Určitý pořádek byl narušen a měl by být obnoven. Zkrátka se cítíme zavázáni jako každým zvykem.“ [10]
Spoločnosť predstavuje súbor zvykov, ktoré sú poprepájané a navzájom spolu súvisia. Tvoria jeden celok, ktorý bez týchto drobných záväzkov, zvykov a povinností by predstavoval úplne inú spoločnosť alebo dokonca úplne niečo iné ako spoločnosť. Keďže tieto povinnosti sú neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti a my ako jednotlivci nemáme inú možnosť, ako sa do spoločnosti začleniť, prijímame tieto záväzky ako prirodzenú súčasť spoločnosti. „Kolektivní tak posiluje jednotlivé, a slova „je to povinnost“ vítězí nad váháním, které bychom mohli projevit před povinností izolovanou.“ [10] Teda nemáme chápať slobodu ako klietku striktných pravidiel pohybujúcich jednotlivcami, ale skôr ako pravidlá usmerňujúce slobodné ľudské bytosti za účelom zachovania poriadku, teda stabilného života pre samotných jednotlivcov. Spoločnosť je tá, ktorá tvorí a formuje jedinca, je podmienkou jeho aktivity, vedie jednotlivca k úsiliu, sebarealizácii. Formuje v jednotlivcoch hodnoty, no vždy vzhľadom na prospešnosť spoločnosti.
Ak si jedinec uvedomí možnosť neplniť príkazy spoločnosti a rozhodne sa zájsť za jej hranice, pocíti v sebe neposlušnosť voči záväzku, ktorým je zvykom k spoločnosti pripútaný. Nie je to iba záväzok zo strany spoločnosti, ktorá ho drží, ale je to predovšetkým záväzok v jedincovi samotnom. Koniec koncov, spoločnosť nie je len množinou abstraktných príkazov a záväzkov, ale spoločnosť je tvorená práve týmito slobodnými jedincami, ktorí sa sami voči nej zaväzujú. „Každý z nás náleží společnosti stejně jako sám sobě. Je pro naše já jediným způsobem, jak se zachytit něčeho pevného.“ [13] Spoločnosť je silnejšia, stabilnejšia ako indivíduum samotné. Poskytuje jednotlivcovi dostupnosť potravy, zábavy, ochrany, zdravotnej starostlivosti, miesta na bývanie. Je pre jednotlivca jednotkou sociálnou, ekonomickou, politickou. Záväzok, ktorý máme voči spoločnosti je naša vôľa ochotná plniť. Človek si ani nevie predstaviť život inak ako v spoločenskej jednotke a tým sa vytvára tento záväzok v jednotlivcovi samotnom. Spoločnosť sa nachádza iba v jednotlivcoch, teda nemôže existovať, pokiaľ neexistuje v nás. Spoločnosť nám vsádza rodinu, prácu, rôzne skupiny záujmov, obec, okres, kraj, ku ktorým prislúchame. Tým, že si prirodzene plníme záväzky voči ľuďom, ktorí nás obklopujú v týchto článkoch spoločnosti, tým si plníme záväzky aj voči spoločnosti. Teda nevedomky, nenásilne, automaticky svojvoľne sa rozhodujeme pre poslušnosť voči spoločnosti. Kedy nastáva moment, keď si človek povinnosti voči spoločnosti uvedomuje?
Spoločenskú bytosť máme síce v sebe zakorenenú už od malička, ale až výchovou sa do nej začleňujeme. „Jazdec se jen nechá vézt; ale nejprve se musel dostat do sedla. A podobně je tomu s jedincem ve vztahu ke společnosti.“ [17] Taktiež vyžaduje svoju námahu udržať sa na spoločenskej línii. Predsa každý chceme vyniknúť a snažiť sa robiť veci čo najlepšie – byť dobrým manželom, študentom, zamestnancom, občanom,.. V rámci tejto snahy sa môže stať, že si uvedomíme, že tieto veci robíme nie z vlastnej vôle, ale z vôle spoločnosti. Na druhej strane, či už uvedomelou poslušnosťou alebo neuvedomelou, formujeme vlastne vždy zároveň aj samých seba.
Nesmieme zabúdať, že človek je okrem mechanického prijímania záväzkov a princípov, ktoré ho obklopujú, zároveň a bytosť racionálna. Príkazy sa stávajú nástrojom spoločnosti a skutočne záväznými iba vtedy, keď ich jednotlivci v spoločnosti akceptujú, rešpektujú a plnia. Preto nie je záväzkom spoločnosti nič, čo by jednotlivci neprijali. Je logické, že jednotlivci si vyberajú také pravidlá, ktoré ich podporujú v dobrom živote a blahobyte. Okrem rozumu má však človek aj komplexné prepletenie myšlienok, pocitov a tendencii, ktoré sú tiež dôležitými pri rozhodovaní, akým záväzkom sa človek bude ochotný podriadiť. Každý záväzok so sebou prináša reťazec ďalších povinností, ktoré dopadajú na vôľu človeka a spôsob zvyku. Tým, že sa jednotlivec ochotne podriadi nejakému z nich, pritiahne na seba celú plejádu iných povinností a pravidiel, ktoré s ním súvisia. Neprijíma ich však ako vojenský rozkaz, ale ako súčasť života. Takže sa vlastne k zvyku a inštinktívnemu prijatiu záväzkov dostávame skrze rozum. „A z prvu rozumná činnost, která směřuje k napodobení instinktu, je právě tím, co u člověka nazýváme zvykem. [22] Je prirodzené prijímať nutnosť?
Bergson sa dostáva do pasce prijímania záväzku inštinktívne a na základe intelektu. Z tejto pasce sa však šikovne vymotá. Ak porovnáme inštinktívnu spoločnosť (napr. mravce v mravenisku) a intelektuálnu spoločnosť (spoločnosť ľudí), uvidíme, aké je pre nás užitočné prijímať pravidlá spoločnosti. V inštinktívnej aj intelektuálnej spoločnosti dochádza k hierarchickému usporiadaniu jednotlivých členov spoločnosti. V inštinktívnom spoločenstve žije skupina zvierat, napríklad mravcov, ktoré žijú bez intelektu, konajú na základe prirodzených pudov – inštinktu a nemajú ani možnosť mať možnosť konať inak. Teda zjavne je ich spoločenský živo nutne celý stanovený prírodou. Inštinktívne si predávajú informácie, budujú obydlia, pracujú, ich spoločnosť sa nevyvíja, nemá kam, nemá prečo. Je to najnutnejší princíp prírody. Ľudská spoločnosť žije v neustále meniacom sa prostredí, kde sú isté zákonitosti dané prírodou a inštinktom, ale aby tieto inštinkty nezostali neukormidlovateľné, ľudská spoločnosť disponuje na rozdiel od mravcov v mravenisku aj intelektom, ktorý má v moci určovať pravidlá a zachovávať poriadok. Jednoznačne, ak chceme hovoriť o imperatíve a nutnosti, v inštinktívnej spoločnosti je nutnosť prírodného inštinktu nevyhnutná, no v spoločnosti ľudí ide o pravidlá založené na intelekte, ktorý k prirodzeným pudom vnáša poriadok. Ak by sme sa týchto záväzkov chceli zbaviť, klesli by sme pod vlastný intelekt a v podstate by sme ho mohli zanedbať. Je nám dané napríklad prirodzene rozprávať, dorozumievať sa určitým spôsobom, ak by však nepristúpil intelekt v rámci spoločenského života, ako inak by sme naplnili obsah tohto dorozumievania sa rečou? Záväzok nikdy nie je vecou inštinktu, ale vždy len vecou intelektu. Je prostriedkom, ktorý usporadúva inštinktívne nutnosti do spoločenského poriadku, ktorý vytvárame skrze plnenia záväzkov. Čím sa spoločnosť ďalej pohybuje na časovej osi, sloboda človeka vzrastá a s ňou sa rozvíja i samotný intelekt, čo prináša v spoločnosti stále viac a viac záväzkov a s nimi spojenej disciplíny – tvorí sa civilizovaná spoločnosť.
Jedným z najzákladnejších morálnych záväzkov v spoločnosti je rešpektovanie slobody, majetku a života druhých. Ako potom máme chápať spoločnosť ako morálny celok vo vojne, kde dochádza k úplným porušovaniam spoločenskej disciplíny a morálnych záväzkov? Bergson aj napriek tomuto vážnemu faktu hovorí o vojne ako o nevyhnutnom aspekte spoločnosti, lebo je súčasťou života v spoločnosti. Ľudská morálka naberá v takomto stave úplne inú štruktúru. Niektoré hodnoty, ktoré sú za bežných pokojných podmienok postavené na vysoký stupeň morálnej hierarchie hodnôt, napríklad úplne odpadajú a spoločenské zásluhy sa dávajú dokonca za ich úplné protiklady. Človek sa dostáva do spoločenského rozpoloženia, v ktorom na jednej strane miluje ľudí a na strane druhej miluje svoju vlasť. Na rozdiel od lásky k svojmu národu, ktorú nás učí spoločnosť, lásku k ľuďom máme inštinktívne. Spoločnosť nám vnucuje národnostnú súdržnosť, a teda aj vojnu proti iným národnostným súdržnostiam, pokiaľ je to nutné. Láska k ľudstvu je nám síce daná inštinktívne, ale k jej pochopeniu a uvedomenému preniknutiu prichádzame rôznymi zdrojmi, akými sú napríklad náboženstvo a filozofia. „Náboženství vybízí člověka k lásce k lidskému druhu jen skrze Boha, jen v Bohu; stejně jak ose jen skrze Rozum, jen v Rozumu všichni sdílíme a jen v Rozumu nám filosofové dávají nahlížet lidstvo..“ [27] Ja sa však pýtam: Je potrebné lásku k rodine a národu chápať? Je potrebný zdroj? Nemôže ísť o čisto prirodzenú lásku z inštinktu? Bergson sa takouto otázkou vôbec nezaoberá, ale vydáva sa po stopách problematiky morálky v náboženstve a filozofii. Je to úplne iný typ morálky, než aký opisoval v diele doposiaľ.
Vyskytli sa nám teda schémy dvoch typov morálky, pričom tejto druhej z nich kladie Bergson väčšiu vážnosť. Hovorí o nej ako o absolútnej morálke a kým v prvom prípade išlo o morálku držateľnú pravidlom, zákonom alebo normou, ktoré sa pre nás stávali záväznými. Morálka náboženstva a filozofie sa neprejavuje v pravidle, ale v napodobňovaní vzoru. Týmto vzorom je nám osoba prezentujúca konkrétne morálne hodnoty. „Proč mají světci napodobitele, proč velcí a příkladní lidé za sebou strhávali davy?“ [27] A o pár riadkov ďalej si aj odpovedá: „Zatímco přirozený závazek je nátlakem či silou, v úlné a odkonalé morálce je výzva.“ [28] Ide o akýsi prirodzenejší typ morálky, ktorý Bergson nazýva ľudskou morálkou v porovnaní so spoločenskou morálkou, teda morálkou záväzku. V ľudskej morálke nekonáme záväzne, ale dobrovoľne. Podnety v morálke vzoru sú nenásilné, nezáväzné a nevnucované, preto má oveľa väčší vplyv na jednotlivca než morálka, v ktorej konáme podľa pravidiel. V tejto súvislosti ma napadá otázka: Je osobný záujem jednotlivca v zhode so záujmom spoločnosti? Utilitaristická morálka predpokladá, že áno. Pretože podľa tejto morálky usilovnosť jedinca o vlastný prospech bude v konečnom dôsledku znamenať chcieť prospech aj pre druhého. Ak sme spokojní, chceme spokojnosť dopriať aj iným.
Bergson podobným systematickým, ba až schematickým teoretickým spôsobom analyzuje morálku aj ďalej. Následne hovorí o dvoch typoch duše. Uzatvorenej a otvorenej. Pričom vo význame uzatvorenej duše človeka voči spoločnosti, hovorí v prípade takého chápania duše človeka, v ktorom „závazek odpovídá postoji jednotlivce a společnosti obrácených do sebe. Jako individuální i společenská zároveň se tu duše točí v kruhu.“ [30] Sme závislý od spoločnosti a spoločnosť je závislá od svojich jednotlivcov. Spoločnosť ukladá jednotlivcom záväzky, jednotlivci ich plnením prispievajú k poriadku v spoločnosti a tým k vlastnému pokojnému životu. Jednotlivec a spoločnosť sú si naklonení a majú sklon podporovať úspech toho druhého, lebo sú od seba tak závislými, že tým vlastne podporujú aj seba samého.
Model otvorenej duše nie je založený na inštinkte a zvyku, ale na cite, ktorý je taktiež jedným z faktorov ovplyvňujúcich vôľu konať. Predstavuje silu nekonečného milosrdenstva a lásky k životu. Je to postoj, ktorý nie je založený na symbióze jednotlivca so spoločnosťou, ale hlavnú úlohu hrá nekonečne pohyblivý cit, ktorý stačí sám sebe. Môže sa nám zdať, že aj cit súvisí so záväzkom, a to v tom zmysle, že po citovom pripútaní sme vlastne zaviazaní prispôsobovať naše nasledovné konanie citovému záväzku. Na druhej strane môžeme namietať, že povinnosťou je chápané niečo negatívne, alebo niečo, čo urobiť musíme. Povinnosť sa viaže so záväzkom. Ale v citovej väzbe predsa veci nekonáme preto, lebo musíme, ale preto, lebo na základe citu chceme, a preto si ich neuvedomujeme ako povinnosti tak, ako sú chápané v bežnom význame pojmu záväzok. Človek konajúci na základe citu, jedná prirodzene podľa charakteru a intenzity pociťovaného. Bergson uvádza ako najjednoduchší príklad pociťovanie pri počúvaní hudby. „Ať už hudba vyjadřuje radost, smutek, soucit, sympatii, v kadém okamžiku jsme tím, co vyjadřuje.“ [31] Pocity, ktoré vnímame okolo seba, sa do nás nevnášajú, ale podnecujú nás k správaniu adekvátnemu ich vyžarovaniu. Bergson sa ďalej zaoberá problematikou počiatku emócii. Niektoré emócie sme museli už zažiť a keďže emócie sú všeobecné pojmy, hudba nám ich pripomína, naopak jestvujú aj emócie, ktoré sú v nás prirodzene dané, napríklad láska k prírode. Ďalším typom emócii sú novovytvárané emócie, ktoré nám takisto môžu pripomínať už zažité pocity, ale pridávajú k nim iné zafarbenie. Napríklad láska v stredoveku nabrala náboženský podtón, a tak sa zmenilo nielen jej chápanie, ale celkové vnímanie a pociťovanie tejto emócie. V tejto dobe skôr predstavovala zbožňovanie a túžbu. Od čias, kedy rozvoj umenia naberal na intenzite, naberá chápanie emócií úplne iný rozmer. Nové, vnímanie emócie prestalo uznávať dovtedy uznávané zbožňovanie a náboženský cit, ale prešlo na úroveň vnímania emócie v rovine intelektu a pripísalo mu hodnotu povzbudzovania k vytrvalosti a tvorivosti. Teda cit už je chápaný v intelektuálnej rovine, s čím je spojená jeho neodlučiteľnosť s vynaliezaním vo všetkých smeroch ľudského intelektu. Ide o iný typ citu, akým chápeme prirodzené zapálenie a zanietenie. Bergson okrem citu vyjadrujúceho vzplanutie poukazuje aj na cit podporujúci intelektuálnu činnosť. Takisto rozlišuje dva druhy intelektu: „intelek, který chápe, diskutuje, přijímá nebo odmítá, tedy omezuuje se na kritiku, a intelekt, který vynalézá.“ [35] Systematicky túto analýzu emócií a intelektu zredukoval na praktický prehľad, ktorý je pre jeho problematiku podstatný: cit, ktorý sa viaže na tvorenie a intelekt ktorý je na vynaliezanie uspôsobený a týmto citom podnecovaný. Teda tvoreniu predchádza emócia a to tak v oblasti umenia, literatúry a hudby ako aj v oblasti vedy a techniky. Každá tvorivosť je podnietená zanietenosťou. V prvom rade musí jednotlivec prejaviť záujem, až na základe toho sa môže realizovať. Záujem je vecou emočného podnietenia a v konečnom dôsledku je hnacou silou pre samotný intelekt.
Emócie sú všade okolo nás a je nemožné nevšímať si ich. Rovnako nemožné je neprijímať ich a človek voči nim pasívny prístup ani mať nechce. Takisto sú obsiahnuté aj v morálke a majú nesmierne užitočný význam pre morálne správanie jednotlivca v spoločnosti. Ako sme už povedali, morálku chápe Bergson v zmysle morálky záväzku a morálky emócie. Morálka záväzku alebo spoločenská morálka je založená na poslušnosti voči spoločenským pravidlám, ktoré konáme bežne a ktoré vznikajú tlakom spoločnosti na jednotlivca. Naopak morálka, ktorá je založená na emócii – ľudská morálka nepodlieha spoločenskéhmu nátlaku, ale prirodzenej príťažlivosti jednotlivca k dobrému, lebo nepociťuje žiadne prinútenie toto dobro konať. Vzhľadom na to, že doba sa vyvíja a s ňou aj názory morálnych subjektov na spoločnosť sa po určitom čase môže stať, že emócia, ktorá bola v danej dobe aktuálna, v ďalšej dobe ochladne, ale v spoločenskom vedomí zostáva naďalej.
Máme teda model dvoch typov vplývania morálky na jednotlivcov, ktoré aj napriek tomu, že je ťažké ich porovnávať, lebo fungujú na úplne iných princípoch, tvoria v konečnom dôsledku jednu morálku, v ktorej sa vzájomne dopĺňajú. Výsledkom každého morálneho konania je pocit alebo ohlas svedomia. Konanie pod nátlakom, za účelom splnenia záväzku voči spoločnosti, implikuje u jednotlivca pocit slasti, ktorá je vlastne jeho úžitkom za toto konanie. Ak jednotlivec koná podnetom emócie, napodobňovaním vzoru, teda z vlastného rozhodnutia prijať dobro a produkovať ho ďalej, napĺňa ho pocit radosti zo seba samého. Ak porovnáme dobro a slasť, dobro je širší pojem a je pre morálny subjekt užitočnejšie ako chvíľková slasť „neboť slast nepředpokládá radost, ale radost tuto slast zahrnuje, a dokonce pohlcuje.“ [39]
Prechádzaním jednotlivými obdobiami je naozaj zreteľne pozorovateľné, ako menila morálka svoju povahu a naberala na spoločenskej dynamike. Už v antickom období dochádza k prvým koncepciám riešenia morálnej problematiky. Sokrates zniesol filozofiu z neba na zem a svojím príkladným racionálnym morálnym životom sa stal vzorom pre nasledujúce obdobia, pričom si zachoval povesť mudrca. V Bergsonovom rozdelení duší, Sokrates jednoznačne patrí medzi otvorené duše. Dá sa povedať, že stoici položili základné zásady morálky pre kresťanstvo, ktoré tieto morálne hodnoty v stredoveku doplnilo o vyžarovanie emócii a tak pridelili tejto ideológii dôveryhodnosť, čo spôsobilo zapálenie občanov pre hlbokú vieru. Tá im mala zároveň poskytnúť útočisko vo vtedajšej bezvýchodiskovej ťažkej sociálnej situácii. Filozof vzhľadom na svoju vnútornú zanietenosť má v kompetencii pracovať s intelektom, ale na to, aby spoločnosť prijala jeho ideológiu, nestačí iba intelekt. Na tomto príklade Bergson znázornil, akú dôležitú úlohu hrajú cit a emócie, ak je naším cieľom nadchnúť ľudstvo a zapôsobiť morálkou na ich duše. Takýmto nenásilným prijatím nového vedomia života sú jednotlivci ochotní bez problémov prijímať záväzky, ktoré im doba prináša. Preto možno považovať v období začiatku stredoveku náboženstvo aj za akýsi manipulačný nástroj, ktorý bol potrebný na ovládnutie spoločnosti, ktorej sa už nepáčil vtedajší prehnaný hierarchický systém udržovaný silou a plodiaci otroctvo.
Pojem spravodlivosti takisto naberal takisto vývojom na pestrosti významov. V tejto situácii bola spravodlivosť charakterizovaná poslušnosťou, ktorá predstavovala známu Platónovskú predstavu fungovania štátu, teda, že každý má robiť to, na čo bol uspôsobený a vykonávanie inej činnosti alebo viacerých činností naraz predstavujú nespravodlivosť. Táto definícia pojmu spravodlivosti bola v povedomí občanov zakorenená tak hlboko, že podriadenosť bola prijímaná dlhú dobu ako prirodzený princíp života. Bergson rozlišujeme z metodologického hľadiska spravodlivosť absolútnu a relatívnu. Tento typ imperatívnej spravodlivosti prevládajúci v období antiky môžeme zaradiť pod relatívnu spravodlivosť. Pochopiteľne prechod k absolútnej spravodlivosti nebol krátkym a jednoduchým procesom a mohol sa uskutočniť iba za pomoci duchovného presvedčenia a prirodzenej emocionality, ktorou bolo kresťanstvo značne vyzbrojené. Svitanie na lepšie časy však neprinieslo so sebou absolútnu spravodlivosť v pravom slova zmysle. Náboženstvo má totižto vo svojej viere podmienku viery v boha. To sa občanom páči, lebo sa mu môžu vyplakať, vyspovedať, vyrozprávať, zaručí im raj, no neuvedomovali si poslušnosť, slobodu a možnosť budovanie seba samého, ktoré si kresťanstvo potichučky bralo ako daň. Spravodlivosť hlásaná kresťanstvom sa síce javila ako absolútna, ale v podstate bola iba záväzkom nutnosti k poslušnosti a viere. Alebo sa dá za spravodlivé považovať násilné pričleňovanie členov k cirkvi, nútenie v lásku k niečomu transcendentálnemu, vnucovanie svetonázoru a podobné záležitosti stredovekých praktík? Spravodlivosť sa začala prejavovať až nástupom demokratickej republiky, avšak dodnes sa vedú filozofické polemiky o tom, čo za spravodlivé možno považovať. Rovnosť, sloboda a dobro sú takisto termíny, ktoré nemajú jasné vymedzenie. Možno v nich hľadať aspekty milosrdenstva, lásky, náklonnosti voči iným,... Akokoľvek si zadefinujeme tieto pojmy na základe vlastných skúseností, racionality a emocionality, sme nútení prijať taký status morálnych pojmov, aký nám prisúdi autoritatívna morálka súčasnej spoločnosti, ktorá je obsiahnutá v najvyššej autorite spoločnosti – v zákone. „Žít morálně bude znamenat, že sledujeme tato pravidla a přizpůsobujeme se tomuto ideálu. Jedině tak budeme jisti, že zustáváme v plné shodě se sebou samými.“ [60]
Komparácia tohto prijatého záväzku s hĺbkou svojho svedomia vedie k takému konaniu, s ktorým sme spokojní my sami a zároveň je „tmelom“ spoločnosti - zjednocuje jej členov. V takomto význame možno vypovedať iba o forme záväzku, ktorá predstavuje iba akúsi základnú nosnú kostru. Výplňou formy záväzku je látka v podobe intelektu, ktorý je podmienený emocionalitou, takže morálny život predstavuje život racionálny. Spoločnosť jestvuje, lebo je vytváraná jedincami. Jedinci jestvujú a tvoria spoločnosťou. Spoločnosť ukladá jednotlivcom určité záväzky v rámci zachovania disciplíny, ktoré jednotlivec prijíma ako zvyky. Zároveň na jednotlivca vplývajú emócie a morálne vzory, ktoré má tendenciu napodobňovať. Každý jednotlivec je bytosť racionálna, preto má možnosť slobodnej voľby sám si vybrať hodnoty, ktoré bude v živote preferovať, nasmerovať svoje správanie tak, aby bol so svojím životom spokojný a prinášal mu radosť, nielen chvíľkové slasti. Komparáciou vlastných vybraných hodnôt s prirodzeným inštinktom, záväzkami spoločnosti a vôbec všetkých vplyvov nášho rozhodovania pri voľbe konania, sa jedinec nielen stáva súčasťou spoločnosti, ale neustále je súčasťou biologickej podstaty a ňou aj zostane.
