Choroba, aj keď len týždňová chrípka – trvá príliš dlho. Už len čakám, kedy konečne bude po...kedy sa to celé skončí a počítam tých pár dní, stále dookola. Pracovná doba je tiež dlhá....keď nie je do čoho pichnúť, zdá sa mi niečo vyše ôsmych hodín, ako nekonečno. Stále počítam minúty do konca pracovnej doby, dni do konca pracovného týždňa a potom mi dva dni víkendu ubehnú ako voda. Ak mám práce veľa – času je stále málo. Ešte si potrebujeme dorobiť tamto, hento.. a odrazu je večer a čas, kedy som mala len tak oddychovať a užívať si voľna – je nenávratne preč.
Len „pred nedávnom“ som mala 18...:o). Ešte dnes si pamätám do bodky niektoré situácie, niektoré pesničky, ktoré pripomínajú ľudí, miesta, či deje. Pamätám si presne ten pocit strachu, ísť domov so zlou známkou zo školy, tie váhania pred dverami, či ísť dnu, či radšej ani nie....pamätám si prvé lásky, aj tie druhé.. šieste, desiate...skrátka všetky. Občas znova len tak v hlave prežívam tie staré pocity a vždy som rada, že som spravila rozhodnutia, ktoré stáli s odstupom času za to, aj keď vtedy som si nevedela ani len predstaviť, ako pôjde život ďalej... V myšlienkach sa vraciam do dôb dávno minulých s pocitom, že som to všetko zažila len nedávno. Odrazu sa ráno pozriem do zrkadla, svietia v ňom na mňa šediny, prvé vrásky....a oči akoby časom stratili svoj lesk, iskierku niečoho, čo tam bývalo ešte pred pár rokmi. Zostarli sme – všetci a napriek tomu si pripadám občas hrozne mlado, v hlave mi ten „šprint“ času nedochádza, či skôr, nechcem si to priznať...občas sa správam ako riadny „puberťák“ a nechcem si priznať, že už mám dcéru v tom veku, na ktorý tak rada spomínam, že mám zodpovednosť, povinnosti...že som skrátka už dlho dospelá.
Aj v jesenné rána, kedy je počasie upršané a „smutné“ tak, ako dnes...by som ráno chcela zastaviť čas, aby som mohla ďalej spať a užívať si „pohostinnosť“ teplej periny, nevstávať do studeného bytu a nemusieť si plniť svoje povinnosti.... Aj takýto relatívny môže byť čas...
