Hej, myslím, že reakcia „všetkých tých veľkých intelektuálov, bojovníkov za slobodu, demokraciu a spravodlivosť“ – čiže tých, ktorí sa bez akýchkoľvek ťažkostí vopchajú napríklad do vedeckých análov – skrátka kamkoľvek, len keď tam „vidia“ akéhokoľvek patróna, ktorého dres si môžu obliecť a tým zdieľať všetky poklony, ovácie publika, obecenstva ktoré chváli víťazov. Reakcie týchto ľudí je asi ľahké vycítiť.
Viem, že je ťažké v tomto svete, s vlastnou tvárou, štítom stáť a nerobiť len to o čom vieš, že dav – spoločnosť – systém – páni chcú a čakajú.
Však možno ten čas práve dozrel. Snáď práve teraz je tu čas dať si dole z hlavy pštrosiu helmu, schytiť do rúk papuľu – zuby šelmy, ktorá nás už spútala – už len prehryznúť srdce v našej hrudi – vziať si človeka ako svojho otroka.
Snáď práve teraz je ten čas, v ktorom sa človek môže postaviť na sťaté hrdlo šelmy a strážiť tak jasnosť vo svojom srdci, svojho brata – druha – rod svoj človeka.
Teda naposledy som vám vravel o dávnych videniach, proroctvách, ktoré boli použité vo filme Matrix.
Dnes vám chcem porozprávať niečo viac o tom, ako s touto dávnou „legendou“ súvisí každý jeden deň, v ktorom žijeme.
SYSTÉM TYRANA – „NAŠA REALITA“
“Naša realita“ – tento pojem netreba brať doslovne, lebo je to len súbor akýchsi ľstí, ktoré „ľudstvo ako celok“ prijalo a o ktorom nás tyrani presvedčili, že je to „jediné možné riešenie“.
“Systém tyrana“ – Ničota, ktorá vládla pred počiatkom priestoru a času – pred tým, ako jej moc zlomil Veľký Duch – Boh.
Ničota chce späť svoju vládu. A k tomu cieľu Ničote slúži jej otrok Matrex, ktorého tak mnoho z ľudí – detí Veľkého Otca prijalo a vo svojich mysliach i dušiach prepustili mu post „Boha“, bo k nemu vzpínajú každý jeden výdych života svojho, ktorý dostali ako veľký dar.
“Systém“ – ja vás nechcem a nebudem presviedčať o veciach, v ktorých žijeme všetci deň čo deň. Myslím, že život každého z nás, ako aj Zem a Vek nám ich ukazuje nadostač.
To ťažké je otvoriť oči, mysle a srdcia. Nebáť sa, odtrhnúť, odpojiť sa od síce istých a bezpečných koľají, síce za cenu, že smerujú len jedným smerom – na útes k priepasti, ktoré zakrýva akýsi tunel, ktorý vystaval rušňovodič Ničoty– Temnota a ktorý už vyzdobili mnohé z cirkví, náboženstiev krásnymi, farebnými plagátmi z dovolenkových, „rajských“ destinácií.
Nuž, lenže človek, ktorý sa pozerá len skrz šošovky, „kukátka“, ďalekohľadu týchto temných pánov, vidí všetko naopak. A títo mu tak, jak všetci klamári, len rýchlo ukážu na hodinky, že už nie je čas. Vraj takáto príležitosť sa už nikdy nezopakuje a vraj len jeho dobro, blaho chcú.
Nuž a tak si človek nevšíma všetkých tých, ktorí sa stonajúc a nariekajúc derú z priepasti, do ktorej ich stiahol ten, vraj bezpečný a jediný možný vlak – systém.
Driapu, šklbú sa späť na útes - k životu, lebo majú slobodnú vôľu a veria, že sa už nedajú zlákať tým „bezpečným vlakom“ , ktorý ide vždy rovnakým smerom, aj keď zastávky, kraje, nálepky – tie byť môžu rozdielne. Však keď vysilení dôjdu, vyškriabu sa na útes, Matrex ponúkne im pohár vody. A potom s „ľútostivým, súcitným a úprimným“ výrazom im karafu vína k nohám dá. Keď potom zas kôš plný jedla ukáže.
Ách, tak mnoho z tých, čo týravou bola ich cesta z priepasti späť na útes. Tak mnoho z tých, pri vychutnávaní si „darov“ Matrexa. Tak mnoho z tých na cieľ svoj zabudne.
Veď z priepasti, skrz bolesť a krv, pádov svojich videli tam predsa zreteľne, že vlak ten, čo jediným sa zdá a cesty vôkol, preč od jeho koľají – jak by len skálie a bolesť na nich rástlo. Tam z priepasti predsa videli, že nad tou koľajou železnou, tam že tečú rieky v dolinách a šum trávy, kvetov, lístia stromov niesol sa k nim, jak ozveny mora, čo tĺka o zem vlnami.
Nie. To nemohol byť klam. Veď predsa toľko krásnych „vtákov“ slobodných vznieslo sa k nim z toho miesta, keď videli ich, že z priepasti chcú vyjsť až tam na útes, za koľaj k dúhe krásnej, čírej, blankytnej.
Veď tí anjeli ich viedli cestou z priepasti – priateľmi, ich bratmi boli. Tak prečo zaháňajú týchto sprievodcov svojich – bratov? Na pomľask Matrexa hádžu do nich kamene, len aby dokázali mu, že „dary“ jeho im chutia a že vďační až k blatu za ne sú.
Nuž a na tých, čo od Matrexa a jeho „darov“ preč sa pobrali. Na tých čakala nad koľajou „krásna, čistá, prostá, vnadná“ Ničota – Ten kostým má schystaný vždy na toto stretnutie.
Tá plná vekov ľsti a nenávisti, čo zo závisti a vlastnej slabosti, čo navždy pramenia.
Tá tak dobre znalá úlohy svojej v tejto hre. Tá ich jedného po druhom volala do svojho opojného náručia. A vzývajúc veky čarov, ktoré zná len Ten, ktorý ju už porazil.
Svojimi čarami, „mocou, krásou“ – ich žiadosťami, ich strachom, ich „vierou“ v cestu ktorú vedú – Tými ich jedného po druhom držala v svojom dračom náručí.
I tak mnohí z tých, čo prekonali Matrexa – mnohí z tých sa za koľajou, Ničotou kúpiť nechali a cieľ svoj, jak i kroky svoje zmenili, len k smeru ničoty.
Veď tá im nakoniec ukázala vždy na Matrexa – vraj, „Len pozrite, hľa, môj pobočník, Ten smie ma hladiť každú noc.
Však pobočníkov tých mám stále málo. Každý jeden z vás môže a bude mať všetko to, čo má aj On.“
A tak jeden po druhom sa lámali tí mocní, čistí pútnici, čo prekonali útes, skaly, Matrexa, by stali sa len suchou vetvou na kedy´s hrdom, krásnom strome, čo korene – potkany mu obžrali.
A najväčšou slasťou pre nich – v temnote do ktorej nechali sa uvrhnúť. Najväčšou slasťou pre nich bolo vždy až to, keď padali z útesu, späť do priepasti, revúc – „Život, nechaj ma už tak!“
Bo každý pohár vína, každý kúsok jedla – každý jeden „dar“ ich len do väčšieho smädu, lačnosti, túžby – noci vtesnal, pripútal.
Však bolo a je aj mnoho tých, ktorí sa vzopreli a štít svoj vyniesli až ta, za brány, bralá Ničoty. Veď mnohí z nich nevydriapali sa tam prvý krát. – A tí, len čo zložili svoje telá v Slobode, tým narástli hneď krídla a ostali žiť s Láskou naveky.
Dávame ti tieto slová, by svietili ti, keď budeš stúpať útesom.
