"Ružová" budúcnosť

Nepotrebujem ničiu lútosť, súcit, v tej čistej forme, neexistuje..Nebudem preto na nikoho nahnevaný ak ku mne hned nepristúpi a nepotľapkáma po pleci so slovami: "kašli na to, Alan, všetko bude dobré.." tým by si mi len viacej pritažil na už tak pre mna takmer nezvládnuteľnej situácii. Budem maximálne úprimný a nebudem nič prihoršovať ba ani prikrášlovať. Tu je moja pravda..Matematika, fyzika, chémia. To je trojica predmetov, vďaka ktorým som si už nejakých pár dní doma "odsedel". Vždy som s týmito predmetmi mal problémy, ale darilo sa mi ich riešiť. Zlé známky som si opravil, tí "zlí, nespravodliví a na mne zasadnutí" profesori boli postupne vystriedaní inými. Skutočné problémy v škole začali na konci minulého školského roku. Bol to posledný týždeň v škole, celý deň sa v triedach nič nedialo, jednoducho výuka neprebiehala, aspoň nie v takej forme, s akou som sa mohol stretávať počas predchádzajúcich takmer 9. mesiacoch. V mojojej dovtedy spoľahlivej hlave nastal nevyjasniteľný "krach" a ja som si povedal, že načo je dobré teraz zabíjať čas v škole, veď o nič neprídem. Neostalo žiaľ len pri slovách. Takto som strávil takmer 5 dní mimo školy. Osud tomu chcel a moja matka sa to dozvedela. Nastalo hrozné obdobie, keď som sa hanbil najviac v živote. Tento "čin" som viackrát oľutoval a poučil sa zneho. To však nieje všetko. Tento školský rok mal byť jedným z najjednoduchších doposiaľ a tak som na akúkoľvek domácu prípravu úplne zanevrel. Zpočiatku bolo všetko fajn, dokonca sa mi v škole nebývale darilo. Toto "štastné" obdobie trvalo niečo viac ako mesiac. Potom prišiel stvrťrok a sním aj notoricky známe "rozosielanie" napomienok za prospech. Ja som dostal hneď tri, z matematiky, chémie a fyziky. Už tu mi mohlo byť jasné, že niečo nieje v poriadku. Mne to v tej dobe žiaľ nevadilo a tak som na školu veselo kašlal dalej. Zrazu som si uvedomil, že je už pomaly začiatok Januára a ja mám z matematiky okrem jednej štvorky samé päťky. To bolo veľlmi nepríjemné zistenie. Najmä pre rodičov. Tí mi na základe mojích "výsledkov" vybavili doučovanie u jedného matematikára zo školy. Začal som knemu chodiť a svitla mi nádej na záchranu polročného vysvedčenia. Aj tie najzložitelnejšie príklady som hravo riešil a deň pred dátumom predposlednej previerky som si bol istý, že tú látku 100%-ne ovládam a že nebude problém napísať ju na jednotku-dvojku. Túto písomku sme písali 15. Januára a posledná, "polročku", bola na pláne 19. Januára. Bol to štvrtok, matematika bola štvrtá hodina. Prečítal som si zadanie a uvedomil si, že tie príklady sú veľmi jednoduché a že ich zvládnem. Tak som sa postupne zamyslel nad prvým, začal som ho rátať....no nevedel som sním ďaľej pohnúť, prešiel som preto na druhý príklad a tam nastala tá istá situácia. Takto som "dorátal" všetkých 5 príkladov a bol som zúfalý, keď zazvonilo na koniec hodiny, vedel som, že je to stratené, že sa všetko pokazilo.. Pozbieral som zvyšky nádeje a spolu s desiatou som ich hodil do smetného koša pri dverách. Domov som išiel veľmi rýchlo a snažil som sa zabudnúť na to,čo sa práve odohralo. Nasledujúci deň, dnes, 20.1, nadyšiel čas uzatvárania známok a ja som sa to dozvedel. Prepadol som z matematiky. Mal som plány. Plýny na vysokú školu. Dnes som si však uvedomil, kto som. Som zvláštny druh človeka, ktorý ...