Tu som zažil jeden zaujímavý fenomén. Počas zahraničnej praxe v tomto potravinárskom meste sme každú druhú noc pracovali v pekárni. Mesto bolo fantastické, veď štatút najstaršieho nemeckého mesta, ktoré má v súčasnosti 2020 rokov, hovorí za všetko. Veľmi zaujímavé pamiatky, krásne ulice, krásne námestia, historická vstupná brána do mesta, tzv. Porta nigra, zachované múry dvoch kúpeľov (Kaiserthermen a Barbara thermen) kde chodili starovekí Rimania. Toto je len zlomok toho, čo by vedelo aj najväčšieho pohodlného odporcu cestovania zdvihnúť na nohy. Napriek tomu som však bol svedkom zaujímavej cestovateľskej filozofie, ktorú by som nazval „papučizmus“. Väčšina mojich kolegov totižto radšej išla hrať biliard, ako by išli do ulíc pozrieť si krásne historické mesto. Bolo to pred piatimi rokmi a biliard bol samozrejme príspuný aj kdekoľvek na Slovensku. Ale pred cestovateľskou inváziou zvolili radšej papučovský pacifizmus formou biliardu. Nerozumiem tomu. Prejdem 1200 úmorných kilometrov. Cestujem 12 hodín v neuveriteľnej horúčave v malom mikrobuse. Dostanem sa za hranice niekdajšej železnej opony, dostanem sa do najstaršieho nemeckého mesta, ... aby som mohol celé dni tráviť hraním biliardu. Toto je diagnóza papučizmu, modernej cestovateľskej filozofie. Samozrejme som jej nerozumel, preto som si obľúbený biliard zahral jeden krát a bežal som do ulíc s obrovskou mapou a ešte väčšou túžbou vidieť kus starobylého mesta. Moji kolegovia boli maximálne schopní isť akurát tak do obchodných domov, krčiem a na kúpalisko. Nevravím, že to tiež nepatrí k cestovaniu, ale nerozumiem tomu, ak niekto ide na papučovú dovolenku. Miesta ako obchodný dom a kúpalisko totiž máme aj doma.Keď som mohol, tak som si túto zahraničnú stáž cestovateľsky vychutnával. Ak som aj práve nemal 6 mariek na návštevu rodného domu Karla Marxa, pozrel som sa aspoň cez okno. Aj keď mi tento filozof ideovo nič nehovorí, nepovažoval som za stratu vidieť jeho rodný dom. Za stratu som nepovažoval ani 10 hodinové cestovanie vlakom do Prahy, aby som „Stovežatú“ mohol vidieť na 2 hodiny. Potom mi totiž išiel vlak naspäť. Takto som bol v Prahe štyri krát.Možno je to len uhol pohľadu. Veľkí cestovatelia ako ja, si idú nohy zodrať, keď sa dostanú na také úžasné miesto. Niekomu možno stačí vidieť hypermarket, ktorý môže vidieť aj doma. Ale dostať sa na takéto miesto?! To musí prinútiť aj maximálneho cestovateľského flegmatika aby išiel do ulíc. Ale v spomenutom príbehu to tak nebolo. Obrazne povedané, daj papuče na nohy a hybaj kukať telku. Podobne pekné mestá máme aj na Slovensku. Raz, počas chatovačky v oblasti Banskej Štiavnice som navrhol, aby sme si išli pozrieť toto staré mesto. Nahováral som ich, ale oni nič. Nepomohlo ani to, keď som povedal, že toto mesto dýcha históriou. Kamarát mi na to povedal: „Tak to tam musí riadne smrdieť, keď dýcha históriou!“ Cestovateľský „papučizmus“ sa dostal aj k nám. Prichádzame o kus zážitkov a kultúry, keď sa necháme opantať pohodlnosťou filozofie papučizmu. Tá nás odhovára od cestovania s tým, že načo by nás mali bolieť nohy, keď nemusia. Ale ja hovorím iné: Načo nás má bolieť zadok od sedenie, keď nemusí! Radšej si pozrime históriu, kultúru, šport, nie len každodennú telku.Michal ALBERT, študent žurnalistiky na FF KU v Ružomberkualbert.m@zoznam.sk , www.albertpress.szm.sk, www.albert.blog.sme.sk
