V zrýchlenom vlaku zo Žiliny do Zvolena som zazrel mladý pár, ktorý spolu komunikoval jazykom blízkym srbštine. Nevedel som rozoznať, čo to je. Pýtali sa ma, kedy bude Banská Bystrica a či by som im mohol ukázať nejaký hotel, alebo najlepšie internát, či ubytovňu.
Na stanici mi prezradili, že on je Chorvát a jeho priateľka je zo Slovinska. Turisti, ktorí sa práve vrátili z Vysokých Tatier, ešte ani netušili, čo ich v meste pod Urpínom čaká.
Mladý pár, ktorý spolu študuje na univerzite v Slovinskej Ljubljane, sa vybral na spoločný letný výlet po krajinách strednej Európy. V Banskej Bystrici chceli prenocovať, pretože nasledujúci deň ich čakala dlhá cesta do Prahy. Na Slovensko prišli z Budapešti, kde sa zúčastnili na hudobnom festivale. Po Tatrách, Banskej Bystrici a Prahe si cestou naspať do Ljubljany chceli pozrieť ešte aj naše hlavné mesto.
No vráťme sa k zážitku v Banskej Bystrici. Bolo okolo pol deviatej, keď sme vystúpili v meste pod Urpínom. Upozornili ma, že by chceli niečo lacnejšie ako hotel. Pre istotu som im však ukázal aj hotely, ak by sa nenašlo nič iné. Ako prvý mi svoje prekvapenie v chorvátskom jazyku úprimne povedal Chorvát. Ideálne by bolo v tejto chvíli zaspievať si pesničku od Nedvěda o noci nad Banskou Bystricí. Chorvát, ktorému som rozumel lepšie ako Slovinke, sa ma opýtal, prečo nesvietia pouličné lampy. Bol som v rozpakoch, jediné, na čo som sa zmohol bolo jednoduché a prosté - neviem, čo som zopakoval aj v nemeckom jazyku. Pár krát ešte niečo k tejto situácii povedal, ale to som mu už nerozumel. Bolo to také skôr flegmatické frflanie najmä potom, keď si nevšimol mláku, do ktorej stúpil.
Hľadali sme najprv vysokoškolský internát a pri tej tme to bol dosť problém. O chvíľu sa našťastie ulice mesta rozsvietili a bolo to už jednoduchšie. Nebolo však jednoduché nájsť ubytovanie, čomu by som až tak neveril, keby som to nezažil. Na vysokoškolskom internáte na Triede SNP nám povedali, že majú plné. Po chvíľke rozhovoru s vrátničkou sme zistili, že niečo by sa možno aj našlo, ale je potrebné ohlásiť sa deň dopredu. Išli sme teda na neďaleký stredoškolský internát, kde sme pochodili rovnako. Rezultát vrátnika znel: „Žiaľ obsadené“. Radili nám ísť na neďalekú ubytovňu jednej továrne. Tam sme pochodili tak, že sa mi tomu stále nechce veriť. Vrátnička nám povedala, že cudzincov nesmú ubytovávať! Vysvetlenie bolo v tom, že nemajú až taký komfort. Povedal som, jej, že oni komfort nepotrebujú. Na to mi službukonajúca vrátnička odvetila, že nemôžu, lebo ich chodí kontrolovať polícia. Skúsil som ju položartovne oklamať, že však oni sú Slováci, ale bolo to skutočne aj položartovne prednesené, teda som nepochodil. A bolo by to aj zbytočné. Veď keď by sa preukázali chorvátskym, resp. slovinským pasom, bolo by viac ako jasné, že nie sú našimi krajanmi. Žiaľ. Smutná diskriminácia. Nezdá sa vám? Ak má turista trpieť tým, že je turista, tak sem už viac krát asi nepríde. Pravdupovediac, v podobných chvíľach som bol rád, že som celému ich rozprávaniu, počas vyše hodinového putovania, nerozumel. Možno by som sa všeličo dozvedel o našom meste, resp. o Slovensku ako takom. A tiež som rád, že som nevedel do chorvátštiny alebo do nemčiny preložiť staré bystrické motto: „Za života v Bystrici, po smrti v nebi.“
Ostávala jedna z posledných možností. Odporučil som ich na ubytovňu v miestnej časti Radvaň. 150 korún na osobu a noc im nerobilo problém. Nakoľko tam uspeli, to neviem. Poslal som ich na trolejbus č. 8 a vysvetlil, kde majú poprosiť šoféra aby im zastal. Ako pochodili, to už neviem. Verím však, že sa tam ubytovali, aby na naše mesto resp. krajinu nemali až také zlé spomienky.
V Banskej Bystrici žiaľ chýba poriadne viacjazyčné označenie základných zariadení ako WC, ubytovacích a stravovacích zariadení. Pri železničnej stanici by mali byť viditeľné viacjazyčné tabule s navigáciou na spomínané, a tiež na kultúrno-športové zariadenia. Ak tak nie je, je to smutné, lebo si robíme zbytočne hanbu. A turisti sa k nám už po negatívnych skúsenostiach vrátiť nemusia, ibaže by pestovali adrenalínové športy typu: Nájdi lacnejšie ubytovanie do svitania.
Prečo sa v Banskej Bystrici tak málo zaujímame o turistov? Veď nie každý turista si môže dovoliť ubytovanie v hoteloch situovaných v centre mesta. A je smutné, keď potom musí nocovať na železničnej stanici. Pre turistický ruch je najžalostivejšie to, že turisti sa už k nám nemusia vrátiť a nedajú svojím známym najlepšie referencie o našom meste. Dokedy budeme čakať na poriadnu, veľkú, viacjazyčnú, informačnú tabuľu pred železničnou stanicou? Všetkým je jasné, čo všetko by mala takáto tabuľa s mapou obsahovať. Určite to, ako ďaleko sa objekt nachádza, približná cena, mapa mesta, číslo spoju, ktorým sa na dané miesto dostanú, spôsob ako si kúpia lístok v mestskej doprave, cena lístka, čísla taxislužieb a podobne. Jeden z najdôležitejších údajov, ktorý by tam mal byť je telefónne číslo na informačné centrum. To by malo byť otvorené nonstop. Tiež by tam mala byť navigácia do informačného centra. A ideálne by bolo informovať na nej aj o tom, že Banská Bystrica tento rok oslavuje 750. výročie udelenia mestských práv Belom IV.
Riešenia sú často jednoduché! Ale prečo to tak nie je aj na Slovensku? Tesne predtým, ako sme sa rozlúčili, mi Chorvát povedal, že v Budapešti mali podobné problémy, keď tri hotely, do ktorých prišli, boli zatvorené. (alebo obsadené, nerozumel som mu dobre, povedal to v chorvátštine). Neviem však, či je to ospravedlnenie situácie, ktorá sa udiala v Banskej Bystrici. Veď logika hovorí, že informačné tabule a základné postaranie sa o turistov musí byť samozrejmosťou.
m_albert@pobox.sk
