Tento záhadný rozhovor som absolvoval včera v bratislavskom Starom meste, neďaleko Michalskej brány. Dievčatá rozprávali veľmi pekne, hovorili o Bohu, o tom, že cítia, že ich poslaním je ohlasovať Evanjelium tak, ako prví kresťania, ktorých nebolo veľa. Pýtali sa ma, či by som sa s nimi nechcel stretnúť a rozprávať sa o Bohu, o kresťanstve. Upozornili ma, že nepatria do žiadnej Cirkvi, ani do žiadnej sekty. Povedali, že nie sú jehovistky. Oni len vraj cítia, že majú kresťanstvo žiť naplno. Bol som prekvapený aj z toho, že ma neprehovárali a nenútili. Tak to zvyknú jehovisti, veď to poznáte, keď nie a nie odísť od vašich dverí.
Po piatich minútach rozhovoru sa poďakovali a išli ďalej. Boli to približne 20 ročné dievčatá, oblečené v starších šatách. Po mojej otázke, že ako vedia, že práve toto je to, čo Boh od nich chce, jednoznačne neodpovedali a sklopili zrak. Posledná ich otázka bola, či neviem o niekom, kto by sa chcel o Bohu porozprávať. Odpovedal som, že nie som z Bratislavy a neviem o nikom.
Priznám sa, že som bol rád, že tento rozhovor skončil. Nebolo mi pri ňom všetko jedno. Neponáhľal som sa, veď som mal ešte dve hodiny do odchodu vlaku, ale bál som sa. Tie dievčatá totiž nepovedali jednoznačne čo chcú. Nedali mi žiadny leták, nepovedali kde mám prísť, nepovedali meno svojho spoločenstva, vraj sú len dve, nepresviedčali ma, len mi prečítali stať z Evanjelia podľa Jána. Priznám sa, že si už nepamätám, o čom čítala, lebo som sa pozeral okolo seba, či niekto v úzadí nečíha okradnúť ma. Pozeral som doprava, doľava, dozadu, nikto podozrivý tam nestál. Peňaženku a doklady som si však pre istotu pridržiaval. Nebolo to o odsudzovaní, ale o opatrnosti.
Neodsúdil som ich. Ľudia nie sú na odsudzovanie, ale na pochopenie. Musíme sa vedieť navzájom pochopiť. Veď keby som ich odsúdil, tak by som rázne náš rozhovor ukončil už po pár sekundách.
Opýtal som sa, či nechcú poskytnúť rozhovor na diktafón, s tým, že takto by sa o ich myšlienkach dozvedelo viac ľudí. Odpovedali, že nechcú, že takto to robia všetci. Vraj chcú chodiť ako kedysi apoštoli, a oslovovať ľudí. Povedali, že ani prvých kresťanov nebolo veľa.
Zo začiatku som si myslel, že chcú peniaze. Veď takýmto štýlom ich mnohí žobrú. Hneď som sa preto opýtal: „Čo chcete?“ Jedna z nich odpovedala (parafrázujem): „Nič, len sa, rozprávať o Bohu, o kresťanstve...“
Nechceli peniaze, nepresviedčali, nerozdávali farebné letáky a nepatrili ani do žiadnej skupiny. Myslím si, že neboli ani sfetované, ani zdrogované. V akejsi eufórii boli, ale nemyslím si, že to mali z nejakej povzbudzujúcej látky.
Odišli a ja som mal v hlave mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré chodili dookola. Prečo to robia? Čo je ich cieľom? Zakladajú nejakú náboženskú spoločnosť? Prečo mi na záver povedala, že raz pochopím, kde je pravda? (na konci sveta). Je cieľom ich putovania ulicami nášho hlavného mesta práve toto? Aby v ľuďoch obdivujúcich ulice Starého mesta vyvolali práve podobné otázky? Dlho som sa týmito otázkami nezaoberal. Veď o chvíľu som nasadol na rýchlik a bol som znovu v kolobehu každodenného života. Často sa mi však vyjavia tie oči. Keby som bol zlomyseľný a chcel ich odsúdiť, poviem si, boli sfetované, zdrogované... Nie, nemyslím si to! Ale o čom potom hovorili tie oči? Táto otázka je asi nezodpovedateľná, ako aj iné, ktoré nepriamo nadhodili a nadhadzujú mnohým ľuďom, ktorí sa na ne v uliciach Bratislavy čo i len pozrú. Vlastne v živote je mnoho nezodpovedateľných otázok, ktoré nevedia vysvetliť ani vedci, ani múdry ľudia. A asi to tak má byť. Je to, ako keď sa malé dieťa pýta na pre neho zdanlivo nezodpovedané otázky: A z čoho sa vyrába voda? Alebo: Smola sa vyrába z ciest? Odkiaľ prišiel môj braček?
Nezodpovedané otázky z času na čas prídu. Možno aj na mladé slečny prišli takéto otázky, a potrebujú sa nad nimi zamyslieť, a preto sa o nich chcú rozprávať. Neviem. Ale asi je aj dobré, že takéto otázky prichádzajú. Nech sa nad nimi trápime akokoľvek dlho, nezodpovieme ich. Je vesmír nekonečný? Sú mimozemské civilizácie? Takýchto otázok je viac. A o čom hovoria? Možno nás upozorňujú aj na to, že nie sme dokonalí. Všetci máme chyby a nesmieme sa nad nikoho povyšovať. Naopak, mali by sme si pomáhať. Tak, ako jeden Čech povedal vo vlaku jednému východniarovi, ktorý mu predal cigaretu: „Musíme si pomáhac!“
