Internet zasa explodoval. Nie kvôli cenzúre umenia, nie kvôli Fondu na podporu umenia, ale kvôli fotkám Martiny Šimkovičovej, vraj s výrazným mejkapom a prehnanými filtrami. Keď bola nevhodne oblečená, smiali ste sa jej. Teraz, keď si cez filtre trochu pomohla, smejete sa tiež. Tak sa, prosím, dohodnite: buď ju chcete prirodzenú, alebo reprezentatívnu. Ona vám možno chcela len vyhovieť.
Nie, nie som jej fanúšik. Ale chcem sa jej zastať. Ako žena. Martina Šimkovičová je asi najhoršia ministerka kultúry, akú sme mali, to netreba zjemňovať. Ale medzi kritikou práce a posmechom z výzoru je rozdiel asi taký, ako medzi recenziou divadelného predstavenia a krčmovou debatou o tom, aké má herečka boky.
To, čo sa deje na sociálnych sieťach, nie je satira. To je len kolektívna potreba zabiť nudu výsmechom. Najviac sa pritom bavia tí, ktorí sa inak radi označujú za slušných, demokratických a proeurópskych. A potom napíšu, že „má krátke nohy“. Bravo, demokracia!
Zaujímavé, ako mužským politikom prejde všetko: šediny, brucho, aj rozopnutý gombík. Voláme to charizma. Ale žena? Tá nesmie mať ani zlý uhol na fotke.
Věra Chytilová mala pravdu:
„No jo. Mužský. Ti nestárnou. Šediny je zdobí, brýle jim svědčí, vrásky jsou sexy. Žádné křečové žíly. Žádná celulitida. Žádné klimakterium.
Ale pak najednou… zdechnou.“
Medzitým ženy stále riešia, či sa smú fotiť s filtrom, aby ich internet neukameňoval. Urážky vzhľadu nemajú nič spoločné s kultúrnou kritikou. Sú len lacným ventilom frustrácie. Kritizovať výkon ministerky? Áno. Smiať sa z toho, ako vyzerá? To už o kultúre veľa nehovorí, a určite nie o tej našej. Ospravedlňte kvalitu niektorých ministrov a poslancov, vznikla z nedostatku múdrosti ich voličov.
Takže áno, mne sa ministerka páči. Nie ako politička, ale ako zrkadlo nášho pokrytectva. Ja som si to svoje práve nastavila. Ukazuje nám, že vieme byť zlomyseľní aj tam, kde by stačilo byť vtipní.
A čím viac filtrov použije ona, tým viac zrkadiel by sme potrebovali my.
