V spoločnosti, kde sa priepasť medzi bohatými a chudobnými stále prehlbuje, sa nemenia len čísla v tabuľkách, ale aj atmosféra medzi ľuďmi. Veta „bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť“ už dávno nie je len slovné spojenie. Dnes je to konštatovanie s konkrétnymi dôsledkami, ktoré cíti čoraz viac ľudí na vlastnej koži.
Dve Slovenská
Na jednej strane stojí úzky okruh ľudí, ktorí vlastnia byty, investície, firmy, a ich majetok rastie aj počas kríz. Peniaze pracujú za nich. Ich bohatstvo už nie je len výsledkom práce, ale aj systémovej výhody. Na druhej strane je väčšina, ľudia, ktorí denne pracujú, no žijú od výplaty k výplate. Ich mzdy stagnujú, ale výdavky rastú. Z práce sa už dávno nežije dôstojne. A sporiť či investovať? Pre mnohých je to len ilúzia.
Nízke mzdy vs. vysoké náklady
Priemerný Slovák zarobí okolo 1 100 € v čistom. Z toho platí nájom, energie, potraviny, dopravu, a zvyšok? Často žiadny. A nejde o nezodpovednosť. Ide o realitu, v ktorej ani maximálna snaha nestačí. Ceny potravín stúpli o 20–40 %, hypotéky zdraželi, energie sú drahšie. Náklady rastú, ale mzdy zaostávajú. Ľudia sa snažia šetriť, uskromniť, no namiesto istoty prichádza len únava.
Závisť? Nie. Skôr bezmocnosť. Nenávisť? Skôr zúfalstvo.
Keď človek, ktorý ledva vyžije, sleduje, ako iný kupuje investičný byt či nové auto, nemusí mu závidieť, ale môže cítiť frustráciu. Pocit, že robí všetko správne, a aj tak nič nemá. Chudoba nie je len o prázdnej peňaženke. Je o strate dôstojnosti. O tichom hneve, ktorý narastá, kým sa nezmení na apatiu, výbuch alebo nenávisť.
Nie individuálne zlyhanie. Systémový problém.
Keď väčšina nemá možnosť sporiť, vzdelávať sa alebo si niečo vybudovať, stráca sa dôvera, v štát, politikov, aj medzi sebou navzájom. A v takej atmosfére sa darí populizmu, extrémizmu a agresii. A práve vtedy sa tá veta stáva pravdou:
Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť.
Nie preto, že by chudobní boli zlí. Ale preto, že systém ich drží dolu, a zároveň im denne ukazuje, ako sa iným darí lepšie.
Čo s tým?
Zdvihnúť mzdy a znížiť výdavky domácností, napríklad reguláciou cien bývania, energií a základných potravín. Podporiť finančnú gramotnosť, nie cez frázy o „šetrení na káve“, ale cez reálne nástroje a prístupné vzdelávanie. Obnoviť dôveru v systém, aby mal človek istotu, že keď sa snaží, má to zmysel. Až keď prestaneme vnímať chudobu ako osobné zlyhanie a začneme ju chápať ako spoločnú výzvu, pochopíme, že chudobní nie sú neschopní či zlí, ale že systém im jednoducho nedáva šancu.
Ak chceme spoločnosť s menšou závisťou a menšou nenávisťou, musíme začať tam, kde to bolí najviac, v každodennej realite tých, ktorí si za svoju prácu zaslúžia viac než len prežitie.
Z práce sa musí dať žiť. Nie prežívať.