Keď som prvýkrát videla film Kolja, plakala som. Nebol to len dojímavý príbeh, bol to tichý, silný dotyk ľudskosti. Príbeh o tom, ako sa životy staršieho muža a malého chlapca pretnú a navždy zmenia. O tom, ako sa aj v nečakanom stretnutí môže zrodiť niečo krehké a zároveň nesmierne dôležité.
Dnes, keď sa k tomuto filmu vraciam, vnímam ho inak. Hlbšie. Už to nie je len film. Je to pripomienka toho, čo v živote naozaj znamená niečo: blízkosť, súcit, odvaha byť človekom. Plačem znova, ale tentoraz nad tým, ako veľmi takýto príbeh potrebujeme.
Vaša tvorba nás dlhodobo učí vidieť dobro aj tam, kde by sme ho možno nečakali. Učí nás, že humor nie je únik, ale spôsob, ako prežiť. Že cit nie je slabosť, ale sila. A že aj malé gestá môžu mať obrovský význam.
Možno práve preto dnes Kolja rezonuje ešte viac. Sledujeme vojnu na Ukrajine (a nielen tam). Vidíme utrpenie, stratu, strach. Ľudí, ktorí prichádzajú o domovy, bezpečie, o svojich blízkych. V takých chvíľach sa môže zdať, že svet stráca zmysel.
A predsa, práve v takých chvíľach majú príbehy ako Kolja najväčšiu hodnotu.
Pripomínajú nám, že aj uprostred chaosu môže existovať blízkosť. Že aj v bolesti môže vzniknúť niečo, čo má zmysel. Že ľudskosť sa nerodí vo veľkých gestách, ale v tichu každodennosti, v ochote pomôcť, pochopiť, zostať.
Pri príležitosti Vašich 90. narodenín Vám chcem zo srdca poďakovať.
Za smiech, ktorý lieči.
Za slzy, ktoré učia.
Za príbehy, ktoré spájajú.
A možno najmä za to, že Vaša tvorba stále dokazuje jednu jednoduchú, no zásadnú vec:
že každý z nás môže byť pre niekoho svetlom.
Ďakujem Vám za všetko, čo ste nám dali: za Kolju, za Járu Cimrmana, za láskavý humor, ktorý nás spája.
Nech sú Vaše dni naplnené radosťou, zdravím, láskou a obdivom všetkých, ktorých ste inšpirovali. A nech Vaša tvorba žiari ešte mnoho rokov, aby aj ďalšie generácie mohli plakať, smiať sa a učiť sa vďaka Vám, čo znamená byť človekom.
S hlbokou úctou a vďakou,
jedna z mnohých diváčok, ktorým ste zmenili pohľad na svet.
