Spisovateľka Ursula K. Le Guinová napísala krátku poviedku Tí, ktorí odchádzajú z Omelasu. tu Opísala v nej fiktívne mesto, kde vládne šťastie, poriadok a spokojnosť, ale len za jednu cenu: jedno nevinné dieťa musí celý život trpieť v tme, v špine a samote. Nikto mu nesmie pomôcť. Každý obyvateľ o tom vie. Niektorí sa raz prídu pozrieť. Potom mlčia. A žijú ďalej. Len zopár z nich sa rozhodne potichu odísť. Nedokážu tam žiť.
Slovensko nie je Omelas. Ale táto metafora nás desivo dobieha. Stačí sa pozrieť bližšie. Lebo aj my máme svoje deti v pivniciach, doslova aj obrazne. Aj my vieme, aj my mlčíme. A len málokto odchádza.
Zabudnuté deti chudoby
Na Slovensku máme celé skupiny ľudí, ktorých život pripomína to omelasovské dieťa, zabudnuté, zanedbané, utlačené. Napríklad deti vyrastajúce v generačnej chudobe, v osadách bez vody a školských pomôcok. Nie sú súčasťou nášho verejného priestoru, iba predvolebných hesiel.
Mnohí politici sa k nim vracajú len z oportunizmu, nie zo súcitu, ale ako k „témam“. A spoločnosť? Často sa utešuje vetou: „Veď aj oni si za to môžu.“ Zatvárame oči, lebo nás pravda znepokojuje. Ako obyvatelia Omelasu, vieme, ale nechceme vedieť príliš.
Mlčanie tých, ktorí by mali hovoriť
Druhá pivnica nie je telesná, ale morálna. Je to mlčanie. Mlčanie tých, ktorí vedia viac, ale radšej mlčia. Intelektuáli, novinári, akademici. Niekedy zo strachu, inokedy z pohodlia. Alebo preto, že ich ticho je výmenou za miesta, vplyv, granty či status.
Neobviňujem, len pomenúvam. V krajine, kde za hlas dostávaš nálepku, kde každé gesto môže byť zneužité, je mlčanie obranný mechanizmus. Ale niekedy je aj spoluvina. „Keď prestanú hovoriť tí, ktorí by mali, ostáva priestor len pre krik tých, ktorí nemajú čo povedať.“
Manipulácia s dobrým úmyslom je stále manipulácia
V poviedke Omelas nie je zlo zjavné, nie je tam diktatúra ani násilie. Zlo je skryté, rafinované, normalizované. A presne tak dnes vyzerá aj manipulácia, ktorá sa deje v mene „dobrých hodnôt“.
Kampaň, ktorá chce podporiť demokraciu, no robí to cez utajené financovanie a neoznačené mediálne výstupy, nie je transparentná. Aj keď jej cieľom nie je nenávisť, ale tolerancia, stále ide o zasahovanie. Môžeme to obhájiť geopoliticky, kultúrne, morálne, ale ak to robíme skryto, robíme to proti princípom, ktoré tvrdíme, že chránime. „Omelas sa tvári krásne, ale štruktúru drží klamstvo.“
Aj mlčanie je voľba
Nie všetci sme politici, novinári, riaditelia kampaní. Ale každý z nás má možnosť, nežiť v lži. Neprispievať k mlčaniu. Nenechať sa uspokojiť fasádou. Aj mlčanie je voľba. Aj zatvorené oči sú rozhodnutie. Volíme predstaviteľov, ktorí tvrdia, že nás ochránia, a namiesto toho chránia pred nami len samých seba. Prehliadame spojenia, ktoré by nás mali desiť. A keď niekto odchádza z Omelasu, teda rozhodne sa ozvať alebo vystúpiť z tejto hry, nazveme ho naivným, extrémistom, dezolátom alebo "zradcom vlastného tábora".
Nestačí len odísť
Le Guin píše o tých, ktorí odídu. No to nestačí. Nestačí žiť “inak” niekde bokom. Potrebujeme nový Omelas, nový verejný priestor, ktorý nie je postavený na mlčaní, klamstve a neviditeľnej obeti. A to nie je výzva k revolúcii. Len k čestnosti. K pravde, aj keď je nepohodlná. K rovnakému metru, aj keď je to komplikovanejšie.
“Tak oblečte si dresy, keď sme takto v kope, nech vidíme všetci, kto za koho kope.”
Nie pre to, aby sme vyhrali. Ale aby sme konečne začali hrať fér, lebo kto mlčí pri utrpení, ten si nezaslúži rozprávať o spravodlivosti.
