Slovensko sa dnes neprepadá, Slovensko už padlo. Politici sa fotia s obvinenými mizogýnmi, drogy sa objavujú v televízii, a spravodlivosť sa ohýba podľa nálady vládnych poradcov. Zatiaľ čo ľudia riešia drahobytné hypotéky a prežitie, moc sa baví. A čo robíme my? Pozeráme sa.
Je čas pripomenúť si, čo znamená moc v demokracii. Tomáš Garrigue Masaryk, prvý prezident Československa, bol síce mužom svojej doby, no jeho slová sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Hovoril, že „lož je druh násilia“, a že moc, ktorá slúži lži, prestáva byť legitímna.
Dnes však žijeme v krajine, kde je klamstvo základný nástroj výkonu moci. Kde politici urážajú obete a verejne ignorujú dôstojnosť úradov. Kde sa tvárime, že všetko je v poriadku, hoci v hĺbke všetci vieme, že nie je.
Masaryk veril, že moc má slúžiť. Nie panovať. Že pravda je viac než politická technológia. Že demokracia nie je cynická hra na čísla, ale náročný záväzok voči spravodlivosti, pravde a ľudskej dôstojnosti. Znie to naivne? Možno. Ale naivné nie je to, čo nás dnes ničí. Ničí nás cynizmus, apatia a zámerná otupenosť.
Demokracia na papieri, pohŕdanie v praxi
Treba povedať aj to, že ani Masaryk nebol svätec. Počas jeho prezidentovania zomierali robotníci pod paľbou štátnej moci. Krompašská vzbura v roku 1921: 11 mŕtvych. Masaryk nezavelil na paľbu, no ani otvorene nekritizoval brutálne zásahy proti tým, ktorých hlas už nikto nechcel počúvať.
Masaryk vedel, že sloboda nemá zmysel, ak ju sprevádza bieda, hlad a zúfalstvo. Sto rokov po ňom Slovensko opäť zažíva rozklad dôvery, práva aj spravodlivosti. Sloboda dnes stráca význam, lebo milión ľudí živorí na hranici chudoby. Ficova drahota, neistota a cynizmus ničia nádej, že mladí raz budú bývať vo svojom. Nerodia sa deti? A prečo by aj mali, keď sa tu budúcnosť rozpadá na splátky hypotéky. Toto nie je normálne. Toto nie je prijateľné. Demokracia sa nedá prenajať ako služba. Musíme ju žiť. Demokracia, za ktorú sme štrngali v novembri 1989, sa nedá delegovať. Demokracia nie je niečo, čo sa zas vybaví niekto iný. Je to naša zodpovednosť.
Nestačí dúfať, že „to dopadne nejako“. Nedopadne. Ak dnes mlčíme, zajtra sa zobudíme vo svete, kde už ani protest nebude mať váhu, lebo lož sa stane normou a pravda hrozbou.
Ak Slovensko nezastaví tento cynický pochod bez hanby, budeme len ticho sledovať, ako sa zo štátu stáva priestor pre zneužívanie, výsmech a úplnú ľahostajnosť voči ľuďom. Ak sa neozveme dnes, zajtra sa už možno nebudeme mať komu sťažovať. Pravda je nepohodlná. Spravodlivosť je náročná. Ale bez nich ostáva už len represia, sebaklam a rozklad
A to nie je demokracia. To je koniec.
