Hnev sa predáva lepšie než zodpovednosť. A krik nahradil program. Koalícia je rozhádaná, arogantná a samoľúba. Jej predstavitelia sa osočujú a správajú ako papaláši. A papaláši sa nehádajú o riešenia, ale o stoličky. Presne v tomto chaose sa darí tým, ktorým stačí pár príspevkov na sociálnych sieťach a veľa kriku.
Voliči, vychovaní na urážkach a neustálom konflikte, sa rýchlo presúvajú k tým, čo nadávajú na systém, ale aspoň nie sú jeho oficiálnou súčasťou. V Republike to pochopili. Program nie je výhoda, je to riziko. Program sa dá skontrolovať. Hnev nie.
Energetika, potraviny, ekonomika? Nuda. Oveľa jednoduchšie je bojovať s Bruselom, liberálmi a realitou. Frustrácia sa predáva lepšie než riešenia. Stačí nepriateľ. Stačí pocit krivdy.
Pracovné miesta nevzniknú samy. Ceny neklesnú sloganmi. Budúcnosť sa nedá vykrikovať z pódia. Ale to nevadí. Potlesk ide, vlajky vejú a zodpovednosť nikde. Politika sa mení na koncert hnevu, kde sa riešenia považujú za slabosť.
Energetická sebestačnosť? Potravinová bezpečnosť? Starostlivosť o krajinu? Príliš zložité. Oveľa zábavnejšie je viesť vojny s hodnotami, históriou a zdravým rozumom. Program založený na extrémizme a moralizovaní má jednu výhodu: netreba pri ňom premýšľať. Nevýhodu pocítia všetci ostatní.
Medzitým rastie potlesk pre tých, čo sľubujú nič za nič. Politika sa zmenila na reality show pre nahnevaných. Víťazom je ten, kto kričí hlasnejšie a zároveň sľubuje, že za nič nebude niesť následky. Slovensko netrpí nedostatkom nepriateľov. Trpí nedostatkom zodpovednosti. Politika má byť službou ľuďom, nie večným hľadaním vinníkov a dokazovaním vzdoru.
Peklo nezačína tichom. Začína potleskom. Potleskom pre tých, ktorí tvrdia, že za nič nemusíme niesť následky.
Tak kričte ďalej. S vlajkami, sloganmi a pocitom, že ste niekomu „ukázali“.
Len sa potom nečudujte, keď zostanete stáť s prázdnymi rukami, a zistíte, že už niet na koho ukazovať.
