Tento článok nie je o výlete do Bratislavy. Priznajme si, kto príčetný by sa šiel najesť do centra hlavného mesta? Veď aj v Prahe sa dá nájsť obed lacnejšie, a to s výhľadom na Hradčany. Ale nie o tom som chcela...
Toto je príbeh z mojich letných potuliek po Slovensku na motorke. Kto jazdí, vie, motorka je sloboda, ale žalúdok sa občas ozve. A tak, či už to bolo pri Liptovskej Mare, Šírave alebo inde (lebo popravde, je to takmer všade rovnaké), počas horúcej nedele zastavujeme na obed. Salaš. Polomotorest. Plné parkovisko. Vzduchom sa nesie vôňa grilovaného čohokoľvek. Hovorím si ,dobré znamenie.
Vegetarián v teréne: Halušky alebo smažák. A aj to s odvahou.
Pozerám ponuku: Ako vegetarián mám, ako inak, na výber: Halušky z polotovaru za 10,90 € Alebo smažák. Ten to vždy istí. Polievka? Zbožné želanie. Zeleninová? Kdeže. Len cesnačka, a ešte aj tá s mäsovým vývarom. (Nevyžiadaná rada: mať v zálohe cesnačku zo zeleninového vývaru by bolo terno. My „divní“ by sme sa potešili.) Zeleninový šalát? Ešte väčší sen. Niekde nemajú ani čalamádu. Veď kto by jedol zeleninu, no nie? A voda? Tá sa zjavne šetrí, buď na halušky, alebo pre smädných turistov... za poplatok.
Voda ako luxusný artikel. Alebo ako test osobnej dôstojnosti.
Tak si vravím, dám si aspoň pohár vody. Na začiatok. Slušne poprosím. Zatiaľ čo ostatní jedia, ja rozmýšľam, či sa odvážim na halušky. Reakcia? Ticho. Pohľad. Dlhá pauza. A potom, takmer so znechutením: „Máme vodu. Za 2,50. S citrónom.“„Môžem len čistú?“ „Aj tá je... tak.“ Nie minerálka. Nie fancy karafa. Len obyčajná voda, tá istá, ktorá ešte pred chvíľou tiekla do hrnca s haluškami. A zrazu sa cítim ako smažka, čo si prišla vypýtať zľavu na rožok v automate.
Vegetarián na Slovensku: buď halušky alebo hlad.
A to nie je len o vode. Toto je aj o tom, čo (ne)ponúkame ľuďom, ktorí nejedia mäso. Skúste si spraviť tour de Slovensko a pozrieť si jedálne lístky. Výsledok? Vegetarián = halušky alebo smažák. Vegán = šťastnú cestu, bratu. Voda = za cenu minerálky z benzínky A potom sa čudujeme, prečo si turisti nosia sendviče z domu.
Kultúra pohostinnosti: niekde gesto, u nás položka na bločku.
V Írsku vám vodu prinesú automaticky. V Taliansku tiež. V Nemecku vám s úsmevom nalejú „leitungswasser“ bez výčitiek a pohŕdavých pohľadov. U nás? U nás si treba vypýtať vodu s vedomím, že riskujete sociálnu facku. Lebo pohár vody treba umyť. Obsluha s ním musí prejsť pár metrov. A hlavne, musí sa to dať zaúčtovať. Ak nie priamo, tak aspoň cez „servisný poplatok“.
Slovenská gastronómia: zlatý rám, vyblednutý obraz.
Mnohé podniky na Slovensku si myslia, že keď dajú drevený obklad a napíšu „domáca kuchyňa“, môžu si účtovať ako v Alpách. Len zabúdajú, že pohostinnosť nie je o cene, ale o postoji. A ak si podnik nedokáže dovoliť ponúknuť hosťovi pohár vody, bez toho aby z neho spravil prosebníka, tak by sa mal zamyslieť: slúži ešte ľuďom, alebo už len vlastnej pokladni?
Nie, nejde len o vodu. Ide o úctu.
Tento článok nie je o 2,50 €. Ani o tom, či som bola smädná. Je o tom, ako sa správame k hosťom. A keď je obyčajná voda dôvodom, prečo sa niekto cíti trápne, tak problém nie je v zákazníkovi. Problém je v systéme. Pretože voda nie je luxus. Nie je doplnok. Nie je bonus za vernosť. Je to úplný základ. Rovnako ako slušnosť, pohostinnosť a rešpekt k ľuďom, ktorí do podnikov nosia svoje peniaze. Tak sa, prosím, neskúsme utopiť v chamtivosti. Lebo ak to takto pôjde ďalej, začneme baliť aj vzduch do fliaš. A účtovať ho ako „poplatok za dýchanie“.
P.S.
Tie halušky som si nakoniec dala. Priniesli mi ich so škvarkami. Asi ma čašníčka nepočula. Alebo prepočula. Veď škvarky predsa nie sú mäso. To sú len také... chrumkavé kúsky pohostinnosti.
