Celé to predvolebno-povolebné divadlo okolo rezortu životného prostredia opäť raz ukázalo, aká je naša politická scéna nekonečne poetická. Vládnej koalícii totiž nevládne žiadny chladný kalkul, ale čistý, nefalšovaný cit pre dramatické umenie a politický teror.
Náš národný kapitán si je totiž neskutočne dobre vedomý, že premiér si jednoducho nemôže dovoliť prísť o jediný poslanecký hlas, pretože by sa táto pevnosť stability rozpadla ako domček z kariet. A tak útočí, s eleganciou a gráciou človeka, ktorý práve objavil čaro semaforov.
S Andrejom Dankom sa skrátka nedá vyjednávať štandardnými politickými metódami. Veď prečo aj, keď sa omnoho lepšie koná impulzívne, emotívne a sťa ublížený tínedžer na internáte?
Je to neskutočne predvídateľná nepredvídateľnosť, taká milá búrka v pohári vody, ktorá síce občas vyplaví celé ministerstvo, ale aspoň je veselo. Hoci v SNS občas bublajú tie slávne vnútorné vzbury a poslanci utekajú kade- ľahšie, náš predseda má predsa pevnú ruku nad značkou strany. A hlavne nad vlastným egom.
Pre premiéra je preto omnoho jednoduchšie Dankovým požiadavkám s trpiacim opileckým úsmevom ustúpiť, alebo ich trpieť, ako to bolo v prípade nezabudnuteľného Tomáša Tarabu, než riskovať, že SNS v záchvate tvorivej inšpirácie definitívne zablokuje chod celého štátu. Veď načo robiť kompromisy, keď sa dá celá koalícia držať za gule a občas si trošku zatlačiť na pílu? A inde...
Lenže politika ústupkov našim milým koaličným partnerom prináša úžasné ovocie. Stopercentnú stabilitu, nekonečný mier a hlboké dojatie celej verejnosti. S takýmto sofistikovaným partnerom sa predsa uzavrie dohoda jedna radosť. Stačí len pekne sklopiť hlavu, zatlieskať a popriať veľa šťastia v ďalšom ročníku tohto politického panoptika.
No a čo, že si niekto naivne myslí, že Danko má po tomto „víťazstve“ konečne tie správne obrátky na zdvihnutie preferencií, a neskutočne narastie na vážnosti? Prosím vás... To je optika tak maximálne z čias rakúsko-uhorských kortešačiek. Voliči tohto umeleckého smeru síce tlieskajú každému cirkusovému číslu, lebo v ňom vidia rýdzu silu, ale my ostatní len s účasťou sledujeme túto úchvatnú prehliadku politického gífu.
Panebože za čo?
Človek tu poctivo buduje veci, snaží sa na to pozerať s nadhľadom, kým oni si z parlamentu robia vlastnú estrádu, ale netreba sa hnevať. Treba ich len s úsmevom pohladkať po hlavičke, lebo inak by tomu celému divadlu na Slovensku naozaj chýbal ten správny šmrnc.
