Slováci porazili Fínsko. Dvadsaťdva rokov ticha. Dvadsaťdva rokov možno nabudúce… A potom príde Juraj Slafkovský a povie: „Nabudúce je dnes.“ Dva góly. Asistencia. Po zápase sa smial:
„Som ľavák, zvažoval som, že to prikopnem niekomu ako Messi, ale nešlo to, nevedel som trafiť puk.“
Juraja prirovnávajú k Jaromírovi Jágrovi, pre postavu, dravosť, prácu s pukom a mladícku odvahu. Ale Jágr je a bude jeden jediný. BŮH. Prepáč, Juraj.
Slafkovský je zatiaľ na začiatku kariéry. Porovnávanie s legendou je skôr kompliment než predikcia. A predsa… včera sme videli nádhernú, mladícku „jágrovskú“ dravosť.
Slovensko ponížilo Levov na olympiáde: 4:1. Fíni hľadeli do zeme, ako keby tam bolo vysvetlenie. Nebolo. Len slovenská stopa po korčuli. Granlund to po zápase povedal jasne: „Hrali dobre. Ďakujem.“ To nebol rozhovor. To bol emočný rage quit.
Naši spievali hymnu tak, že aj ľad mal zimomriavky.
Strih. Európsky parlament. Zasa Slovensko. Zasa právny štát. Zasa nepríjemné ticho, keď učiteľ povie: Môžeme vám stopnúť fondy.
Život ide ďalej… No slovenská politika je jediný horor, kde sa bojíš, nadávaš, a aj tak si kúpiš permanentku.
Na ľade lámeme kliatby. V Bruseli ničíme nervy. Hokejisti dávajú góly. Politici dávajú statusy.
Rozdiel? Hokej má pravidlá. A rozhodcu. Politika ide na predĺženie. Bez hanby. Bez píšťalky. Bez konca.
A keď sa niečo pokazí? Vždy sa nájde niekto, kto povie: Aspoň sme vyhrali hokej.
Ako keby víťazstvo na ľade bolo náplasťou na celý systém.
A ešte jeden titánsky moment: ministrom obrany sa stáva brankár Slovenska. Samuel Hlavaj. Ďakujeme.
Tak našim hokejistom, aj českým, aj slovenským, prajem veľa šťastia.
Nech Slafkovský prinesie Slovensku radosť, akú Jágr prináša hokejom. A priniesol aj salutovaním z Nagana.
