Veta, ktorá sa navždy spája s menom Ján Kuciak. Nebola to póza. Nebol to slogan. Bola to výzva k zodpovednosti.
Dnes mnohí z nás myslíme na dvoch mladých ľudí, na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Na ich sny, plány, obyčajné radosti, ktoré mali ešte len prísť. Ich vražda v roku 2018 zasiahla celé Slovensko. Ale pre každého z nás inak.
Mňa zmenila hlboko a osobne
Na dlhé roky som prestala písať. Slová, ktoré pre mňa dovtedy znamenali slobodu, sa zrazu zdali zbytočné. Cítila som beznádej. Pocit, že pravda nestačí. Že nestačí písať, upozorňovať, pomenúvať veci pravými menami. Že aj za to najpoctivejšie odhodlanie môže človek zaplatiť najvyššiu cenu.
Pamätám si ten pocit ticha. Ťažkého, hustého. Akoby sa niečo zlomilo. Nielen v politike, nielen v spoločnosti, ale aj vo mne.
A predsa sa dnes pýtam: zmenila tá vražda Slovensko?
Áno. Vyhnala desaťtisíce ľudí do ulíc. Otvorila témy, o ktorých sa dovtedy hovorilo potichu. Ukázala silu občianskej spoločnosti. Ukázala, že ľuďom nie je jedno, v akej krajine žijú.
Ale zmenila nás dostatočne?
Mnohé z problémov, na ktoré Ján upozorňoval, sa vracajú. Korupcia, prepojenia moci, útoky na novinárov. Niekedy otvorenejšie, sebavedomejšie, akoby bez hanby. A práve preto jeho veta dnes znie ešte naliehavejšie: Neďakuj. Pamätaj.
Pamätať si totiž neznamená len raz do roka zapáliť sviečku. Znamená to nenechať sa otupiť. Znamená to postaviť sa za tých, ktorí dnes pokračujú v investigatívnej práci. Znamená to nerezignovať.
Ja som na čas rezignovala. Prestala som písať, pretože som mala pocit, že to nemá zmysel. Dnes však viem, že ticho je presne to, čo si želajú tí, ktorým prekáža pravda.
Možno Slovensko nezmenila jedna udalosť navždy. Možno je zmena proces, ktorý sa musí neustále obnovovať. Ale zmenila nás natoľko, že už vieme, čo sa môže stať, keď sa prestaneme zaujímať.
Neďakuj. Pamätaj.
A hovor
Píš
Pýtaj sa
