Tak už si odišiel
a zabudol si zavrieť dvere
Vedel si povedať všetko krásne trúfalo,
viem, mnohým ľuďom sa to nezdalo
no ja vždy chápala som tvoje slová
Viem, pre teba som celkom cudzia bola...
A mne si bol tak blízky.
Keď oplieskal si všetkým pysky,
čo sa ti najskôr klaňali
a často z toho si bol zúfalý,
že prekrúcali tvoje slová.
Môžu mi vravieť:
Taká bola doba, alebo ľudia všetci
ja vôbec tomu neverím.
Tak veľmi som ťa chcela stretnúť
trebárs len niekde v dave
a pozvať na dva deci
či na raňajky v tráve
Tak na mňa počkaj, medzi fénixami...
Keď sa raz zdvihneš z popola,
ktovie? Čo už bude s nami?
A či aj nás nepohltí doba,
všetkých tých ľudí zúfalých.
Viem, bola škoda,
že odišiel si a zabudol si zavrieť dvere
čo viedli k tvojej duši,
k tvojim básňam, k tebe
Mona Alberti
