Chudoba a beznádej na Slovensku však zabíja oveľa viac ako alkohol alebo obezita.
Zlá sociálnoekonomická situácia, je jedným z rizikových faktorov predčasného úmrtia na celom svete. Napriek tomu ju tí, ktorí tvoria zdravotnú politiku, neberú do úvahy. A je to jedno aj našim politikom. Hlavne, že oni sa majú dobre.
Na Slovensku je to tak. Nízke mzdy, vysoké odvody, vysoká spotrebná daň a nízka spotreba. A teda nízke tržby podnikateľov, ktorí potom nemajú na mzdy alebo odvody. A potom prepúšťanie. A úrad práce. Neskôr sociálne dávky. A zrazu prichádza rozčarovanie. Sociálne dávky sú rovnaké pre tých, ktorí nikdy nepracovali, ako dávky tých, čo majú päťdesiat rokov, a odpracovaných najmenej dvadsaťpäť. Celé zle.
Navyše úrady práce nefungujú ako sprostredkovateľ a poskytovateľ vzdelávania nezamestnaným. Ani nereagujú pružne na pracovný trh, nič svojim klientom negarantujú a ani za nimi nestoja. Atraktívnej práce je málo. Alebo v niektorých krajoch žiadna. Tak nezamestnaní nadávajú.
Pracujúci ľudia tiež nadávajú, pretože majú malé mzdy. Svojho šéfa sa boja a o euro navyše si nepovedia. Nadávajú v krčme, doma, no sotva prídu do práce, sklonia hlavy a poslušne pracujú, často hrdlačia, ale zostanú v práci aj dvanásť hodín. Majú hypotéku a zlosť. Drú ako kone od svitu do mrku a potom už len platiť a platiť.
Pribúda rodín, ktorých rozpočet je na hranici udržateľnosti. Bývanie, jedlo a po odpočítaní všetkých povinných platieb a bežných základných rodinných výdavkov zostane pár eur na oblečenie, obuv, dopravu, lieky.
Od nežnej revolúcie sme sa dostali do situácie, ktorá sa blíži stavu v krajinách tretieho sveta, a to médiá vytrubujú do sveta, aký sme bohatý štát a akú máme skvelú spotrebu domácností, ako nám rastie kúpna sila. Omyl, vážení!
Sú kraje, kde na jedno pracovné miesto pripadá aj desať uchádzačov o zamestnanie a nie je možné sa presťahovať do bohatších lokalít, pretože rodiny sú obmedzené nedostatkom financií na presťahovanie. Všetci kričíte, aký je východ Slovenska chudobný. A čo my? Na stred Slovenska si nikto nespomenie. Bratislava, Nitra, občas ešte Banská Bystrica. A ďalej? Čierna diera. Detva, Hriňová... celé Podpoľanie Kto z vás vie kde je Novohrad? Ako sa tu žije? Ako sa žije v Rimavskej Sobote alebo Revúcej? Politikov tu vidíte len pred voľbami. Raz za štyri roky. A inak na vás kašlú. A všetci ľudia toho majú už plné zuby. S rastom cien sa tak dostávame do väčšieho bahna a nádej na zlepšenie je mizivá až nemožná.
Po opakovane prežitej dezilúzii v bežnom živote človek zvyčajne začne premýšľať, kde urobil chybu a ako sa jej v budúcnosti vyvarovať. Sklamaný volič dokáže ľahšie prehodnotiť svoje priority a hľadá v predloženej ponuke politických subjektov jemu prípustné varianty. Strana nemusí mať svetoborný a nevšedný volebný program (situácia v parlamente naznačuje, že nemusí mať žiadny) ani persóny vo vedení. Stačí to správne obdobie, kedy pretečie pohár trpezlivosti. A tak v snahe o skutočnú zmenu časť voličov tentoraz pri voľbe vynechá lístky tradične volených pravicových aj ľavicových strán a skúsi návrat k sile. K niekomu, kto nahlas hovorí to, čo si niekde v hĺbke duše myslia a želajú. Ale nemajú odvahu to povedať. Lebo niekto príde s radikálnym riešením. Akoby už na racionálnej argumentácii nezáležalo. Preto vás vystríham. Hladný systému neverí. Emócie vo voľbách rozhodujú a až po nich prichádza na rad rozum, ktorý sa s dôsledkami takéhoto rozhodnutia musí nejako vyrovnať. No potom často býva neskoro.
