Preto nehaňme voličov Mariana Kotlebu, ale naučme sa hovoriť pravdu.
Na Slovensku volilo osem percent voličov extrémistov. Bol z toho dobre že nie medzinárodný škandál. Svetové médiá sa predbiehali v informovaní širokej verejnosti. V Nemecku v regionálnych voľbách volilo 24 percent voličov Alternatívu pre Nemecko (AfD). A nič. Žiadne haló. Médiá tento fakt obišli taktným mlčaním. Bol to pre nich šok. Čo k tomu dodať? Len toľko, že za Kotlebu a AfD si môžu vládne strany. Šokovaní by mali byť politici sami zo seba. Od začiatku migračnej krízy (a nielen tej, lebo veľkým problémom je aj obrovské množstvo mladých ľudí bez práce) bolo jasné, že toto povedie len k nárastu extrémizmu v Európe. A ani to tak dlho netrvalo. A toto je len začiatok.
AfD sa profiluje ako zástanca tých, ktorí chcú čo najrýchlejšie a najväčšie obmedzenie imigrácie. Vznikla pôvodne ako strana odmietajúca prehlbujúcu sa európsku integráciu a euro. Vlani sa odpor proti príchodu migrantov stal pre ňu hlavnou témou a silná je najmä na území bývalej komunistickej NDR.
Alternatíva pre Nemecko je krajne pravicová strana. S jej programom sa v mnohom nedá súhlasiť, ale jedno sa jej uprieť nedá – otvorene pomenováva problémy, ktoré opisujú bruselskí politici a médiá hlavného prúdu nezrozumiteľným, politicko-korektným jazykom, zbaveným obsahu. Veľmi podobne na Slovensku komunikuje Marian Kotleba. Navrhuje síce neakceptovateľné riešenia, ale problémy pomenúva jazykom, ktorému každý rozumie. Bratislavská kaviareň i heľpianska krčma.
Extrémistické a rôzne nesystémové strany ťažia z toho, že zväčša vládne strany používajú jazyk lži. Problémom, ako finančná kríza, otrasy v eurozóne, dlhová kríza či sťahovanie Blízkeho východu do Európy dávajú administratívne vypreparované mená, len aby sa vyhli ich pravdivému označeniu. A to je živná pôda pre tých, ktorí na jednej strane neváhajú pomenovať veci pravými menami, no na strane druhej ponúkajú brutálne vulgárne riešenia, ktoré však už voliči nevnímajú tak citlivo. Pocit oslobodenia pri vyslovení pravdy je totiž príliš silný na to, aby si uvedomili, že extrémisti a rozvracači systému ako riešenie ponúkajú ešte väčšiu lož než mainstreamoví panáci v dobre ušitých oblekoch.
Predstavme si, na akom základe volí volič strany ako AfD. Sleduje médiá, vypočuje si predstaviteľa onej strany a hľa, politik ho zaujme. Dôvod? Niečo mu sľúbi, skrátka niečím si daného voliča získa. A volič ovplyvnený slovami, charizmou daného politika ide hodiť lístok strane, ktorej momentálne verí.
Aj volič CDU sleduje médiá, tiež číta noviny a počúva Angelu Merkelovú. Tiež dáva nejaký sľub, slová nádeje, ubezpečenia. Uvediem príklad. Ak sa pozriete do volebného programu strany CDU z roku 2002, ktorej predsedníčkou bola už vtedy Angela Merkelová, na strane 60 si prečítate:
„Prisťahovalectvo nemôže byť riešením demografických výpadkov v Nemecku. Dávame jasné odmietnutie rozšíreniu prisťahovalectva z tretích krajín. Z toho dôvodu, že by mohlo preťažovať schopnosť našej spoločnosti, úspešne zvládať integráciu. Ďalšie prisťahovalectvo by mohlo narušiť vnútorný zmier a prebudiť radikalizmus. Nemecko musí viac kontrolovať a obmedzovať prisťahovalectvo, než ako tomu bolo doteraz.“ Viac tu.
Odvtedy pretieklo mnoho vody dolu Rýnom. Aj Angela je iná ako bývala... Zrazu je všetko inak, ako sľubovala kedysi dávno. Takže žiadne prekvapenie, len jej to voliči zrátali. Voliči oboch politických strán sú totiž svojprávne bytosti, rozmýšľajú, podľahnú čaru, alebo sľubom politika, len každý inému.
Podobne je to aj na Slovensku. Jedného voliča nalákajú populistické sľuby o zatváraní podvodníkov a iného predvolebný guláš. Skrátka každý politik niečo sľubuje a robí pekné gestá. Pár týždňov pred voľbami sa politici stretávajú so svojimi voličmi. Lebo potrebujú ich hlas. Sú však aj také oblasti, kde živého politika z parlamentu nikdy nevideli. Bohužiaľ.
Politici veľa rokov kašlú na desiatky okresov. Väčšina z nich si nevie ani predstaviť, aké to je žiť, keď mladé ženy nechávajú doma priateľov, manželov či svoje deti a nechajú sa ponižovať v Rakúsku, aby mali čo do úst a neprišli o strechu nad hlavou. Alebo aké to je, keď ženy pred dôchodkom opúšťajú chorých mužov alebo rodičov. Je jedno, akú máte školu, či IQ. Všetci nemôžeme odísť do Bratislavy za prácou alebo sa tam presťahovať s rodinou. Lebo títo ľudia, aj keby predali dom, v Bratislave za tie peniaze nekúpia garáž, nie to ešte garsónku. Neviem ani porátať to množstvo manželstiev a vzťahov, ktoré sa skončili kvôli tomu, že muž, alebo žena museli odísť za prácou do zahraničia. Týchto prípadov je tak veľa, že by stačili na napísanie nie iba jednej knihy.
Preto pamätajte aj na to, že v ďalších voľbách bude hlasov pre radikálne strany od zničených, psychicky zlynčovaných, okradnutých, nešťastných a nespokojných, zlomených ľudí ďaleko viac. A nebude záležať na pohlaví, veku ani titule. Ale na tom, že ich okrádali na odvodoch a nedostala sa im ani len základná zdravotná starostlivosť; že hoci majú postihnuté dieťa, štát im nepomôže; že sa veľa ľudí všemožne snaží a spravodlivosti sa nedovolajú; že vrahovia a mnohé veľké ryby neboli a nebudú nikdy potrestané.
Zúfalstvo bude pokračovať. Nádej v týchto ľuďoch dávno umrela. Zostalo iba zúfalstvo. A zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Napríklad „hodia“ svoj hlas extrémistom. A teraz hoďte kameňom, vy všetci bez viny!
