ruského prezidenta Vladimíra Putina s tureckým kolegom Recepom Tayyipom Erdoganom. Táto zhoda schôdzok ma utvrdzuje v názore, že Turecko hrá na dve strany. S Európskou úniou aj Ruskom.
Neformálne stretnutie ministrov zahraničných vecí členských štátov EÚ (Gymnich), sa tentoraz konalo v Bratislave. Najatraktívnejšou témou stretnutia bolo Turecko. O Turecku diskutovali ministri dvakrát - v piatok v kruhu členských štátov a v sobotu s tureckým ministrom pre európske záležitosti Ömerom Çelikom. Viac tu. A práve v sobotu hovoril aj ruský prezident Vladimí Putin hovoril s tureckým kolegom Recepom Tayyipom Erdoganom o úplnom obnovení diplomatických vzťahov medzi oboma krajinami. Schôdzka sa uskutočnila vo východočínskom meste Chang-čou, kde sa v nedeľu začne dvojdňový summit skupiny G20. Viac tu.
Vo svojom staršom blogu som sa zamýšľala, prečo by nemalo byť Turecko členom EU. Viac tu. Môj názor sa nezmenil, pretože by sa Európa nemala nechať Tureckom vydierať a mala by sa brániť riziku, ktoré pre ňu Turecko predstavuje. Tu je pár argumentov:
Aj keď si Turecko hovorí demokratická republika, prax je absolútne vzdialená európskemu poňatiu demokracie. Európska únia vznikla a funguje ako spoločenstvo krajín na európskom kontinente a niekoľkých ostrovoch patriacich k týmto krajinám. Turecko má v Európe, konkrétne na časti Balkánskeho polostrova, len asi tri percentá svojho územia. Turecko síce má s Európou dlhé spoločné dejiny, ale patrí do iného civilizačného okruhu. Aj preto sa Turci s Európanmi v dejinách viac zrážali, ako bratali. Tureckého prezidenta mnohí označujú za diktátora, kto sa mu postaví na odpor, toho pošle v lepšom prípade do väzenia. V Turecku je na dennom poriadku porušovanie ľudských práv, spolu s umlčiavaním a prenasledovaním politických oponentov.
Okrem toho prezidentova dcéra Sümeyye vraj prevádzkuje súkromnú kliniku, kde si liečia zranenia džihádisti. Syn Bilal Erdogan je tiež pekný kvietok, podozrievaný z toho, že obchoduje s ropou s Islamským štátom. Tieto maniere skôr nasvedčujú sultánskemu ponímaniu výkonu moci než liberálnemu prístupu k spravovaniu vecí verejných.
A ešte niečo. Upustenie od vízovej povinnosti, ktorého sa Turecko dožaduje, by znamenalo, že by sa milióny Turkov ako ekonomickí migranti vypravili do Európy. Má to však háčik. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan uvažuje o obnovení trestu smrti, aj keby to ohrozilo snahu Turecka vstúpiť do Európskej únie. To ma vedie k myšlienke, že všetko je inak, ako Ankara pred Bruselom predstiera.
Čo ak sa Turecko usiluje o niečo iné? Čo ak sa Ankara usiluje predovšetkým o získanie statusu lídra sunnitského islamu a vyzvať na súboj rozpínajúci sa šiítsky Irán? Je ilúziou si myslieť, že zmeníme Turecko. Ale je dobré udržiavať s ním priateľské vzťahy. A čo ešte môžeme urobiť? Konečne vziať do vlastných rúk obranu Európy proti nelegálnej migrácii a chrániť vonkajšie hranice mimo EÚ vlastnými silami. Turecko ich zatiaľ drží, ale je otázka, či je spoľahlivým partnerom dlhodobo.
