Usmievajte sa, prosím.

Vtedy sa mi všetko zdalo jednoduché, slnko svietilo jasnejšie aj pokosená tráva voňala inak... Možno je to tým, že som už vyrástla, alebo vidím už reálnejšie svet, ale slnko ma dnes viac páli (alebo spáli) a behať bosá po pokosenej lúke, ten pocit som dávno nezažila, aká škoda... Nič nie je iba čiernobiele ani teraz... Nechcem byť sentimentálna a som, prepáčte mi to. Každý má niekedy taký deň, keď rozmýšľa, čo je pre neho naozaj dôležité. Pre mňa aj obyčajný úsmev... Keď som bola malá, rada som sledovala filmy so šťastným koncom, ale beda, ak náhodou hrdinovia nepostupovali fér, alebo si neopovedali "pravdu" do očí... Vždy ma to hnevalo a sĺúbila som si, že ja taká nikdy nebudem, vždy poviem každému, čo si o ňom myslím. Detská naivita. Život ma naučil, že to tak nefunguje. Aj v mojom živote je toho veľa nevypovedaného... Prestala som sa brániť, keď mi niekto vedome ublíži, ale zostalo mi aspoň to, že nevraciam "úder". Snažím sa prežiť v tejto džungli s úsmevom, aj keď sa niekedy usmievam cez slzy. My ľudia počúvame radšej len príjemné veci, veď nešťastia naokolo je až príliš veľa, ale dokážeme sa aj skrývať, za úsmev... Preto sa rada vraciam do detských čias, keď som za úsmevom nemusela hľadať nič iné, žiadne skryté pohnútky, len skutočnú úprimnosť a radosť zo života... Ale usmievam sa, a robte to aj vy, aj keď sa vám možno nechce...