Náš zákazník, náš pán! To bývalo mottom socialistických obchodníkov, ktorí mali z obratu takpovediac figu borovú. Také trefné heslo a zapadlo prachom zabudnutia... Nedá mi nemyslieť na to, že by ho naši dnešní súkromní podnikatelia, ktorí žijú výlučne z nás, zákazníkov, mohli opäť vytiahnuť a oprášiť. Najmä v dobe, kedy vďaka inflácii denne jedného za druhým strácajú. Verte, zákazník ani tak veľmi nechce byť vo vašej predajni pánom, milí páni majitelia obchodíkov, kaviarničiek, cukrární... Zákazník len chce dostať za svoje peniaze to, čo sa s veľkou pompou ponúka prikrášlené v reklamách, na cenovkách či letákoch. Iba to. Nič viac. No, možno pozdrav, slovko prosím a prepáčte, ak sa stane nedorozumenie, lebo to je základ slušnosti a aj profesionality v obchode. Podnikatelia to dnes nemajú ľahké, no aj keď je okolo podnikania kopec inej roboty, jedným očkom by zato mali na svoj personál dohliadať, najmä keď trvajú na tom, aby im za pultom stáli pekné mladé slečny, ktoré však majú tiež kopu inej roboty, než obslúžiť zákazníka k plnej spokojnosti.
Prvý prípad, kedy som iba krútila hlavou, bol o úpadku obchodnej etiky. Keď som rozbalila klasický balíček z cukrárne, ktorá je v našom meste cukrárňou od dávna (o to viac by mali jej majitelia dbať o svoje dobré meno) a myslela som si , že zle vidím. Áno, majú záplavu luxusnejších zákuskov, no tam, kam som ja išla v ten deň na návštevu, majú radi, spolu so mnou, práve punčové. Vypýtala som si teda dva klasické punčové rezy, aj keď boli hrubé a dlhé sotva ako dámsky ukazovák. Nákup prebiehal rutinne, bezmyšlienkovite, stále som si nezvykla dívať sa obsluhe na prsty no verte, že už sa budem. Nemal sa mi kto ospravedlniť, pretože to, že som kúpila mačku vo vreci som zbadala, až keď návšteva, ku ktorej som so zákuskami išla, rozbalila sladký balíček. No trapas, pod zem som sa mala chuť prepadnúť. Punčové rezy boli naozaj extrémne malé, vôbec neboli čerstvé, navyše z jedného bola dobrá tretina nevábne odlomená. A dakto nemá hanbu vypýtať si za takýto - takmer odpad - 2,80€. Nuž, nepôjdem tam viac.
Druhé prekvapenie ma postretlo v športovej predajni, kam som išla kúpiť kolobežku. Môj cenový strop bol síce 60€, no našla som jednu vhodnú, zo 69,9€ dočasne zlacnenú na 65. Človek si pomyslí čo už, 5 € navyše ma nezruinuje, beriem ju. Slečna predavačka mi bez zbytočných rečí podala krabicu, žiaľ, predviesť, ako sa skladá mi nevedela, lebo...nevedela. Ale mala pekné dlhé vyžehlené vlasy a rozpálený smartfón v zadnom vrecku, ktorý si už netrpezlivo žiadal jej pozornosť. A pani pokladníčka si odo mňa pýta 69,90€. Vravím, ako...prečo? Však ju máte dočasne zlacnenú, stojí to tam na vystavenom kuse fixkou napísané. A keďže mám veľa podobných skúseností, už mi ide viac menej o princíp. Nuž môj tovar bez slova bleskovo stornovala a už bol na rade ďalší zákazník. Bez slova prepáčte, alebo dajte sa vypchať.
No a „oriešok na doboške“ ma čakal v našej ďalšej exkluzívnej cukrárni, kde som bola jedinou zdraviacou sa osobou a otázku, čo si prosím, ku mne slečna za pultom vyslala len telepaticky. Po slovensky, stála tam ako tĺk. Vybrala som si dva netypické ( a ako som neskôr okúsila, aj úplne vysušené) veterníčky, pri ktorých bola cenovka 1,40€. „Karta alebo hotovosť?“ Konečne som počula ľudský hlas spoza pultu. Hotovosť, vravím, na čo ona, že 3,35€. Zvažujúc, ako môže takéto stvorenie obsluhovať za pultom vyhlásenej cukrárne, som zaplatila a až potom sa pýtam, čo mi k zákuskom ešte také prirátala, však platiť by som mala podľa cenovky 2,80€, načo prišla odpoveď, že krabicu. Ja som si ale žiadnu neprosila. A slečna, vraj, to sa tak balí! To sa tak balí?! Dva menšie veterníky? No nechcem sa dohadovať, slečna pôsobí prísnym dojmom a keď sa to tak balí, nuž dobre, myslím si, a v duchu odfajknem ďalšie miesto, kam už nebudem chodiť nakupovať. Medzi tým, ako sa slečna pomerne dlho rozhodovala, ako to s tým balením vlastne urobiť, už – už to vyzeralo tak, že moje dva zákusky na papierovom podnose skončia nezabalené v igelitke, lebo zrejme nenašla tú päťdesiat centovú krabicu, našťastie prišla pani vedúca. Predavačka a obchodníčka telom aj dušou, ako také sa z mesta roky z videnia poznáme, a tá zasiahla: Preboha nie, však do bieleho papiera... A sama vyrobila typický cukrárňový balíček, čo je taká klasika že by ju hádam zvládol aj šimpanz. Pýtam sa, pani vedúca, a toto je balenie za 50 centov?! Opäť zhrozená, vraj samozrejme nie, peniaze vráťte, nakázala slečne, tá mi peniaze síce vrátila, no negatívnu skúsenosť sa jej už vrátiť nepodarilo. Prepáčte, hľadáme mladšiu, povedala mi tá istá pani vedúca, keď som sa tam pred niekoľkými rokmi uchádzala o pracovné miesto. Nuž, takto to je s mladšími. Čo si sama neurobíte, pani vedúca, nemáte. A propos, navlas rovnaký zážitok s príplatkom som mala aj v predajni bombastických šišiek La Donuteria. Tiež mi bez upozornenia zaúčtovali krabicu a keď som povedala, že si ju neprosím, dostala som šišky od arogantnej predavačky takmer len tak, do ruky. Pravda, prv ma vyškolila, že to predsa majú „tamto,“ niekde, kam som bez okuliarov dočasne oslepená prekrásnymi šiškami nedovidela.
Milí naši podnikatelia, milé mladé slečny predavačky (česť výnimkám). Takto biznis nepofrčí. Som bežný, pomerne nenáročný a nekonfliktný zákazník, ktorý sa šuchol už aj za hranicami Slovenska a nikde, verte mi nikde inde takýto prístup nezažil. Verím, že náročných a konfliktných zákazníkov máte tiež dosť, ale nech sme my zákazníci akýkoľvek, nechávame u vás naše peniaze. Bez nás, nebude ani vás. A to určite nechce ani jeden podnikateľ. Slečny predavačky, o nás sa treba uchádzať, viete, aby sme prišli zas a priviedli aj známych, aby bolo na vaše výplaty, na odvody a tak. To vám asi zabudli na prijímacom pohovore povedať, ale to nič. Nikdy nie je neskoro naučiť sa v tejto profesii niečo nové. No a po takýchto skúsenostiach nie je nič lepšie ako osvieženie v podobe pravého opaku. Usmiata, zhovorčivá a ochotná slečna predavačka v neveľkom okienku v budove Polikliniky, predávajúca voňavé pagáčiky. No radosť. Verte, kúpiť od nej dve tretiny punčového rezu za cenu celého, suchý veterník s nechcenou krabicou za 50 centov, ktorej napokon ani nebolo, to človeku hneď inak chutí a ani na rozume potom nemá sťažovať sa. Pretože That´s Business, ako sa u nás, na dolniakoch hovorí.
