Nemám rada veci, skutočnosti, ktoré nechápem, ktoré nedokážem pochopiť a asi ani nikdy nepochopím. Už ich ale aspoň dokážem ako-tak tolerovať. Nemám z nich hrôzu, len čo si na nich spomeniem...
Keď som bola mladšia neskutočne ma desila čo i len zmienka o veciach nekonečných či večných. Možno je to v mojej ľudskej prirodzenosti, obávať sa niečoho, čo nepoznám, čo si nedokážem ani predstaviť, nie to ešte vysvetliť.
No len si predstavte „nekonečno“. Je to možné? Čo to vo vás vyvoláva? Číselný rad bez konca, nekonečný vesmír, nekonečný čas...večnosť... Večnosť? ...nikdy neskončí? Cieľ našej existencie?
Niekedy som si priala nikdy neexistovať. Priala som si, aby sa nikdy nevedomie pre mňa nestalo vedomím. Aby som nikdy nebola... Asi by to bolo jednoduchšie. Asi by som sa nemusela trápiť ani týmito otázkami, ani ničím. Nemusela by som sa snažiť byť dobrým človekom, aby tá moja večnosť nebola utrpením ale radosťou, radosťou s niekým, kto ma má rád úplne najviac, viac ako ktorýkoľvek človek, viac ako ja sama... Asi iba ON vie, prečo tu som a aké je moje miesto tu, len ON vie, čo pre mňa chystá a kde ma chce mať, chce aby som bola šťastná.
Dnes už nemám až taký strach z večnosti. Stále sa trocha bojím, že moja existencia nikdy neskončí, že budem žiť večne, bez konca. Teraz už to ale nenazývam strachom, viac sa k tomu hodí slovo rešpekt. Rešpekt pred tým, čo príde, pred tým, čo prísť musí... (večné utrpenie je teda dosť zlá predstava...)
p.s.1 „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, čo ho milujú.“(1 Kor 2,9) – a tohto sa mám báť?
p.s.2 ...možno to všetko predsa len nebude až tak zlé... veď vždy, keď som sa niečoho obávala, keď som mala pochybnosti, či niečo dopadne dobre, tak to bolo úplne super potom. Tak snáď aj v tomto prípade to takto bude. (alebo stále zmýšľam príliš ľudsky?)
